Milujem čokoládové cukrárenské piškóty. Jedla by som ich na tony. Sú chrumkavé a vláčne, majú nugátovú náplň, ktorá sa rozteká po jazyku a keď ich strčíte do mlieka, máte zrazu kakao. Chrúmala som ich sediac na balkóne a jedna mi spadla na zem. Bolo to jasné znamenie. Musela som sa odsťahovať. Okamžite. Teda, nemusela... mohla som ostať v jeho byte celkom sama a čakať, kým sa vráti a po desiaty raz sa bude ospravedlňovať zato, že ušiel bez slova. Ale nechcela som. Takže.
Chcela som sa odsťahovať!
V supermarkete kúsok od sídliska som si vypýtala asi desať veľkých krabíc. Nemohla som ich odniesť naraz, takže som sa trikrát vrátila. Nik mi nepomohol. Ani muži, čo na parkovisku vyzerali ako gentlemani. Asi som si mala obliecť väčší výstrih.
Doma som začala do krabíc baliť veci. Doma... tam, kde mi veľkoryso dovolil bývať, kým sme sa mali radi. Päť som naplnila knihami. Zvyšné šatami, topánkami, vankúšikmi a vecami z kuchyne, ktoré on nikdy nepoužil a ja som ich potrebovala. Ráno som si v trafike kúpila inzertné noviny a za pochodu pri sŕkaní kávy som ich listovala. Bola farebná jeseň, mrholilo, na chodníkoch sa asfalt miešal s opadanými listami stromov a ľudia sa ponáhľali viac, ako kedykoľvek predtým. Asi sa báli, aby ich tá farebnosť nedostihla.
Nikdy som nebola celkom normálna. Už ako dieťa som sa často rozprávala s duchmi a kradla cudzie deti na pieskoviskách. Tak som si povedala, že sa nasťahujem do úplne prvého bytu, ktorý si pôjdem pozrieť. Boli v ňom šváby a susedia tváriaci sa ako hip hopová kapela zaručene varili piko. Okey, tak nie do prvého.
Ale ten druhý sa mi páčil. Odchádzali odtiaľ dvaja Zamilovanci do väčšieho. Zamilovaná sa v brušku už pekne guľatila. Závidela som jej. Zamilovaný bol pragmatik a hneď sa pýtal na zmluvu, kedy by som mohla a či sa dohodneme na cene. Iba som prikyvovala. Rozhliadala som sa po byte a keď z kuchyne majestátne vykráčal krásny britský modrý kocúr, bolo mi to jasné. Pohladkala som Zamilovanej bruško a prikývla na podmienky.
Maxovi som napísala list. Krátky. Vlastne v ňom bolo iba: „Je 25. novembra, odchádzam z tvojho bytu, kľúče ti nechávam v schránke. Opatruj sa. Mon.“
Zamkla som, vhodila list aj s kľúčmi do schránky a nikdy viac nešla okolo.
V jedno ráno som sa zobudila a on tam proste nebol. Myslela som, že šiel po cigarety. Nevrátil sa. Odvtedy vždy, keď mi niekto povedal, že si ide po cigarety, čakala som, že sa ho už neuvidím.
Prišlo mi zbytočné volať sťahovákov. Nasúkala som všetky krabice do taxíka, mrzutý pražský taxikár celou cestou nadával, že ak nás zastavia policajti, tak si to zacvakám, lebo nevidí dozadu. Mal nepestovanú bradu a chlpaté uši. Prečo majú starší muži chlpy v ušiach? Prečo ich zamlady nemajú? Kedy sa chlpy rozhodnú začať rásť? Keď si telo povie, že muž je už na to dosť zrelý?
Nad týmto som premýšľala, kým ma nevysadil pred barakom. Vyložil mi krabice na chodník, zaplatila som a odišiel. Bez otázky či ponuky na pomoc. Chvíľu som tam dezorientovane stála a premýšľala, čo s tým. Muselo sa to udiať rýchlo, lebo kartón sa od mokrej zeme premáčal a keby mi navlhli knižky, zvlnkoveli by im strany a ja vlnky v knižkách neznášam. Tak som vzala prvú krabicu a šla ku dverám. Odomkla som asi na tretí pokus, položila krabicu medzi ne a ostatné naskladala dnu do schodišťa. V poslednej bola moja bielizeň. A mlynček na mäso. Nemala som ho už kam dať a bolo v nej miesto. Zodvihla som krabicu, premočený kartón sa rozhodol nepodporiť moje úsilie čo najskôr dostať všetky veci do budovy, roztrhal sa a mlynček aj so zbierkou mojich nohavičiek veľmi efektne vypadol z krabice priamo na moju nohu.
„Au, do riti!“ poskakovala som na jednej nohe a chodidlo druhej si držala dlaňou.
Po chvíli som si ho všimla. Stál na balkóne paneláku oproti, opretý lakťami o zábradlie... a smial sa. Normálne sa rehotal. Keď som k nemu zodvihla zrak, začal sa smiať ešte viac. Potom zmizol. Asi som ho na chvíľu znenávidela. Začala som zbierať popadané oblečenie zo zeme, jemný dážď mi liezol za golier mikiny, na chodníku sa blato zmiešavalo s mojimi nohavičkami a bolo ich priveľa nato, aby som ich dokázala vziať na jeden pokus. Špinavé ruky som si podvedome utrela do nohavíc. Bielych. Keď som chcela zodvihnúť hlavu k nebu a teatrálne sa spýtať Boha, prečo mi to robí, stál tam. Ten chlap z balkóna. A stále sa mi smial. Mal v ruke veľkú krabicu od banánov, čupol si, nahádzal do nej všetky moje popadané veci, na vrch opatrne položil ten mlynček na mäso, pokrútil hlavou a podal mi krabicu. Potom sa otočil a odišiel. Chvíľu som tam iba tak stála a dívala sa za ním. Potom som sa pobrala do domu a povynášala krabice do bytu.
Pri vybaľovaní som si vytvárala fiktívne scenáre. Kto to asi bol... Mohol to byť duch alebo anjel, ktorý mi prišiel pomôcť. Alebo to mohla byť moja osudová láska! Alebo čo ak je to môj brat, ktorého mi rodičia zatajili a teraz, po rokoch sa stretávame? A prečo nič nepovedal? Jasné, je hluchonemý! Určite je hluchonemý. To by bolo super. Bol pekný. Mal smiešny nos. Keby bol hluchonemý, je to štýlovejšie. Takže môj hluchonemý anjel strážny s pekným nosom býval oproti mne. Na rovnakom poschodí. A potom som ho asi dva mesiace nevidela.
Cítila som sa sama. Strašne sama. Všetci „naši“ priatelia už boli iba jeho priateľmi. Ostala som opustená v najkrajšom meste na svete. Bez chlapa. Bez kamarátov. V zime. Krásnej, no studenej. Ležala som v posteli a myslela na to, že by som vybehla von, celkom nahá a začala tancovať pod lampami na ulici. Tancovala by som šantivo a radostne, bosá s rozpustenými vlasmi a pocitom naplnenia z toho krásneho, mrazivého šialenstva. Potrebovala som cigaretu. Už mi úplne šibalo. Vzala som si deku a vyšla na balkón. Bola asi jedna hodina v noci, sídlisko spalo a muž s krabicou svietil. Mám pocit, že som si od radosti trochu poskočila. Obšmietal sa pri kuchynskej linke v prúžkovanej čierno-bielej zástere. Varil. Vyložila som si nohy na zábradlie balkóna, vyfukovala dym a dívala sa. Sedela som tam asi hodinu. Zaujato som skúmala interiér jeho bytu, jeho pohyby a ľahkosť, s akou sa v kuchyni pohyboval. Páčilo sa mi to. Vošla som dnu a zo skrine vytiahla otcov poľovnícky ďalekohľad, ktorý som mu vzala, aby prestal strieľať do zvierat na nebi. Sadla som si naspäť do prúteného kresla a dívala sa. Podrobne. Prehadzoval palacinky vo vzduchu a mal kraťase. V treskúcej zime. Tuším som sa celkom nahlas zasmiala. Bol to čudák. Krásny, ale čudák. Asi o tretej som si šla s pokojným svedomím ľahnúť. Bol tam, býva tam stále a evidentne žije hlavne v noci.
Úplne mi prehodil biorytmus. Cez deň som robila všetko, čo bolo treba, aby som sa po nociach mohla dívať. Dávala som si poobedné siesty, aby som vydržala dlho. Začínal tak o jedenástej. Sedel za počítačom, prechádzal sa po obývačke s papiermi v ruke, potom niekam zmizol, vrátil sa iba v uteráku, vytiahol niečo z chladničky, zasa zmizol, v boxerkách a tričku si obliekol čierno-bielu zásteru a začal variť. Bol vysoký. Šľachovitý. Mal pekné brucho. Občas som trávila čas premýšľaním nad tým, či by ho bolelo, keby som ho do neho uhryzla. Páčil sa mi, len som mala chuť ho trochu... zašpiniť. Bol príliš pekný. Tak sterilne pekný. Výrazní lícne kosti mu podškrtávali mužnú tvár, blond vlasy zjemňovali jeho črty a svetlé oči pôsobili hravo. Nemal na tvári ani chĺpok. Dokonale upravený, oholený, učesaný. S kockami na bruchu a odchlpenou hruďou. Malým chutným zadkom a svalnatými stehnami. Chcela som ho postrapatiť a zabladiť. Iba tak.
Čím častejšie som sa na neho dívala, tým viac som chcela, aby sa díval aj on na mňa. Začala som nechávať rozsvietené. Po pár dňoch sa toho chytil. Sedával na balkóne, vyfukoval dym z cigarety a díval sa oproti. Niekedy len chvíľu. Inokedy pridlho. Bála som sa vyjsť na balkón a zapáliť si. Aby sa nezľakol a nešiel dnu.
A v jeden večer sa mi konečne podarilo dopísať moju knihu. Po troch rokoch. Zahltila ma eufória, v nohavičkách a tielku som si pustila Satisfaction a skákajúc po gauči rozlievala víno po koberci. Bolo mi to jedno. Vyšla som von s cigaretou, triasla som sa od zimy, bradavky mi skoro predierovali látku, no bola som príliš šťastná nato, aby som sa obliekla. Stál tam. Vyfukoval dym a díval sa. Opretý predlaktiami o zábradlie. Tak som sa na neho dívala a vyfukovala tiež. Nedovidela som mu do tváre. Iba som dúfala, že sa usmieva rovnako, ako ja.
Vošla som dnu, obliekla si kabát, nazula papuče a vybehla z paneláku. Pred domom oproti som zastala. Nevedela som, ako sa volá. Nemohla som zazvoniť. Ani kričať som nechcela, bolo neskoro.
Soukup. Křiváčková. Novotný. Jarolím. Hobej. Slováček. Horník. Vystavil. Alanovská. Rybařík. Vosková. Klátil.
Ako by sa mohol volať? Klátil je super meno. Ale nechcela by som byť Klátilová. To by som si ho asi nevzala. Ale nie, vzala by som si ho, len by som si nevzala jeho priezvisko. Ktovie, koho každého už klátil. Možno je kurevník. Alebo gay. Bože, čo ak je gay?
Kým som si vlastnou nepriestrelnou logikou domýšľala, ako sa volá a koho si pozýva do postele, otvorili sa dvere. Staršia pani s malým srnčím ratlíkom sa šli asi vycikať. Zľakla sa ma. Pozrela sa na moje holé nohy pod kabátom a podozrievavo si ma premeriavala.
„Dobrý večer, madam,“ povedala som a rýchlo vbehla dnu. Stlačila som štvorku, vystúpila z výťahu a ostala stáť. Chvíľka reality ma prepadla ako pedofil školáčku. Stála som pred jeho dverami a bez rozmyslu som zazvonila.
Otvoril.
Stál tam v tej zástere, so spýtavým pohľadom a balzamikovým octom v pravej ruke.
„Ja... prepáčte, viete ja bývam oproti a videla som, že svietite,“ bolo jediné, čo mi napadlo.
„Áno,“ bolo evidentne jediné, čo napadlo jemu.
„Vylievate balzamiko,“ povedala som po chvíli, čo sme na seba hľadeli a mlčali.
„Ou,“ naklonil fľašu a otvoril dvere viac. „Nechcete ísť dnu?“
S úsmevom som prikývla.
Vošla som do chodbičky, vyzula som si papučky, rozopla kabát a keď som mu ho podávala, zamrazilo nás. Oboch. Biele tielko na ramienka, absentujúca podprsenka a čierne šortkové nohavičky zarezané presne v záhyboch ženského tela. Nadýchla som sa, aby som mu to vysvetlila, ale s tlmeným smiechom odišiel do spálne a priniesol mi košeľu.
„Aby vám nebola zima,“ podával mi fialový, vyžehlený a voňavý kus látky.
Obliekla som sa, pozapínala, ukázal rukou na gauč a na studené a holé nohy mi položil deku.
„Je to strašne absurdné,“ povedala som, keď mi na stôl pred mňa položil horúcu čokoládu s tonou šľahačky.
„Strašne nie, iba trochu,“ zasmial sa a sadol si vedľa mňa. „Ja som Daniel, vitajte,“ podal mi ruku.
„Ja som Monika, máte to tu pekné a už si nevykajme,“ stisla som mu dlaň a pobozkala ho na obe líca. Privrela som oči a nadýchla sa jeho vône. Mala som chuť ho zjesť.
„Nie si hladná?“ usmial sa.
„Skôr zmätená,“ klipkala som na neho mihalnicami a on mykol ramenami.
„A z čoho?“
„Robíš si srandu?“ zodvihla som pravé obočie.
„No tak ty si zmätená, to je super, nasáčkuješ sa do bytu cudziemu človeku skoro nahá uprostred noci a ešte ťa to aj zmätie?“ rozosmial sa.
„Prepáč, ja som nechcela, ja len...“ vstala som, nechala deku na gauči a rýchlym krokom sa pobrala preč.
„Ani sa nepohni!“ postavil sa za mňa, prekrížil ruky na mojom bruchu a dýchol mi na krk. Zakňučala som. Podvedome a hlasno. Zovrel ma. Pevne. Ako keby ma práve našiel po dlhej, veľmi dlhej dobe.
Keď som si v noci okolo neho prehadzovala nohu a zmätene sa dívala po cudzej izbe ležiac v cudzích perinách, brnkol mi po nose.
„Nad čím rozmýšľaš, noštek?“
„Že som práve dala cudziemu chlapovi, ktorého celé týždne sledujem,“ vyhŕklo zo mňa.
„Ty ma sleduješ?“ udivene si podoprel hlavu dlaňou.
„Hej. Každú noc. Už dosť dlho,“ zadívala som sa na neho a previnilo som si žmolila v rukách plachtu.
„A prečo?“
„Lebo si mal zasvietené. Myslela som, že chceš, aby sa niekto díval.“
„Tak preto si potom začala zažínať svetlo,“ uškrnul sa a ľahol si na chrbát.
„Hej. Díval si sa?“
„Díval.“
„Často?“
„Často.
„Prečo?“
„Lebo si tancovala,“ usmial sa.
„Čo som?“ sadla som si a nechápavo na neho hľadela.
„Keď chodíš po byte... tancuješ. Fakt. Nechodíš normálne, prepletáš nohy a vrtíš zadkom, niekedy aj rukami rozhadzuješ. Domýšľal som si hudbu,“ uškrnul sa.
Sedela som v jeho perinách, žmolila v rukách jeho plachtu a mala som pocit, že je to normálne. Prirodzené. Že to nemôže byť inak. V lone mi čvachtali dozvuky nášho spojenia spred pár minút. Sedela som mu chrbtom, celkom nahá a nemyslela na to, či sa mi díva na faldíky na boku. Ľahla som si späť, otočila sa mu chrbtom a presne som vedela, ako pokýval hlavou. Pritisol sa ku mne, pobozkal ma na rameno, zodvihol mi ľavú nohu a pomaly do mňa vkĺzol. Chytil si do dlane môj prsník, druhú ruku mi zaboril do vlasov a pošepkal: „Spinkaj.“
A ja som zaspala. Tak pokojne, ako dávno nie. V teplom náručí a voňavých obliečkach. Naivne veriac, že v nich neležala žiadna iná žena. S jeho hruďou, ktorá zohrievala moju pokrivenú chrbtovú kosť. S hrubým penisom hlboko vo mne, ktorému sa moja anatómia automaticky prispôsobila. S pocitom, že tu bude dobre.
Zobudila som sa do svetlého rána. Nemám rada svetlo. Reže mi oči, otočila som sa a dúfala, že sa na mňa nedíva. Nemám rada, keď sa na mňa niekto díva, kým spím. Posteľ bola prázdna. Aj kúpeľňa. Aj kuchyňa a obývačka. Aj šatník. Aj balkón. Aj špajza.
„Pane bože nie, ďalší nie,“ hystericky som prehadzovala veci v byte, plakala a zúfalo sa snažila nájsť ho za gaučom, v kvetináči, či v koši na bielizeň.
V zámku zaštrngali kľúče. Stál vo dverách a nechápavo na mňa hľadel. Sedela som uprostred obývačky, po lícach mi stekali slzy ako hrachy a všade okolo boli porozhadzované veci.
„Čo sa stalo?“ opatrne sa rozhliadol.
„Ja... ja... kde si bol?“ pregĺgala som slzy.
„Po cigarety, čo blbneš...“ podal mi ruku a vytiahol si z vrecka saka čokoládovú cukrárenskú piškótu.
Komentáre