Vždy som závidel deťom, ktorým matky ráno nahrievali pančušky na radiátoroch, aby im nebola zima, keď do nich rozospaté vhupnú. Prišlo mi to ako síce prehnané, ale milé gesto. Moja mama nikdy nič také nerobila, raňajky sme jej pripravovali my s bratom, v nákupných centrách nás odkladala do detských kútikov a stále ju bolela hlava. Možno z otca, to som sa nikdy nedozvedel.
Sedával som v Českej pivnici a počítal ľudí stojacich na okraji cesty, ktorí čakali na električky. Niektorí fajčili a prechádzali sa pri tom, niektorí len tak stáli a dívali sa stále smerom, z ktorého električka mala prísť, ako keby to skrátilo čakanie. A jedna sedela. Opretá o múrik blízkeho papiernictva s veľkými ružovými slúchadlami na ušiach. Neprítomne sa dívala pred seba a keď prišla električka, sadla si vždy na samotný koniec do poslednej sedačky. Ak nebola voľná, ohrnula nosom a ostala stáť.
Rád som ju sledoval. Jednak som tam bol skoro stále, lebo tam mali najlepšie pivo a jednak mi prišlo, že by bola škoda sa neprihovoriť človeku, ktorý stále sedáva v zadnom rade električkových sedadiel. Odhodlával som sa osloviť ju asi dva týždne. Potom zrazu prišla do Pivnice aj ona, objednala si kofolu a štrúdľu a pomaly prežúvala. Bolo to zvláštne, mal som pocit narušenia osobného priestoru. Len tak prišla a sadla si.
"Dobrý deň," prisadol som si bez opýtania k jej stolu a evidentne ju to vydesilo. Odsunula si stoličku a len sa na mňa neprítomne pozerala ako na votrelca. "Ja vás už pár dní sledujem, viete..." horšie som ani nemohol začať, oči sa jej roztvorili a ten kúsok koláča, ktorý mala v ústach, aj zabudla prehltnúť. "Nemyslel som, že som akože úchyl alebo čo, teda, niekedy aj som, no ale viete, to sem nebudem teraz... Ja som Tomáš," podal som jej ruku a ona sa chvíľu ani nepohla a potom sa hrozne rozosmiala.
"Ja som Monika," naklonila sa ku mne, chytila mi tvár do dlane a pobozkala ma na pery.
Teraz som zasa nechápal ja. "Čo sa tak pozeráš, povedal si, že si úchyl, čo ma sleduje, to je celkom originálny začiatok vzťahu," mykla ramenom a ponúkla mi kus svojho koláča. Tak som si ho vzal a ráno som sa zobudil vedľa nej.
Vôbec neviem, ako som sa tam dostal. Len som cítil, že ma niekto prebúdza bozkami a hladkaním. Bolo to strašne príjemné. Zakrývala mi kríže, aby som neprechladol, keď otvorila okno a túlila sa ku mne, ako keby sme sa poznali celé veky. Vlastne si myslím, že to, čo sa medzi nami v noci stalo, ani nebol sex. Bola to len komunikácia bez slov, dôrazná, vášnivá a pritom jemná a veľavravná. Myslím, že som sa s tou cudzou ženou normálne... miloval.
Mala obrovské prsia. Plné a vláčne, hodiny som sa s nimi hral a ona sa mi smiala, že ma asi málo dojčili.
"Nevieš, kde mám ponožky?" spýtal som sa ráno rozospatý.
"Na radiátore," usmiala sa a ja som ju musel okamžite pobozkať, lebo všetko, čo robila, zapadalo do môjho života presne tak, ako malo.
Keď jej najlepšia kamarátka porodila, prechádzali sme sa nočnými uličkami Rače ruka v ruke a stále sme zastavovali, aby sme sa bozkávali. Povedala, že sa cíti ako dieťa a práve vtedy jej zazvonil telefón šťastného otca, ktorému manželka porodila zdravého syna.
"Katke sa už narodilo bábätko. 3115 gramov, 49 centimetrov. Volá sa Teo a je zdravý," rozžiarili sa jej oči a začala pišťať, skákať a objímať ma. "Robíš zajtra?" spýtala sa s rozšírenými zreničkami.
"Mám voľno."
"Tak poďme!" ťahala ma k električkovej trati.
"Kam?"
"Do Bystrice, pozrieť bábätko!" odvliekla ma na Vinohradskú stanicu a tak sme teda šli. Nemal som chuť ani nárok jej oponovať, hovorila o tom dieťati, odkedy sme sa poznali a evidentne ho musela vidieť skôr, ako zvyšok sveta.
V Roosweltovej nemocnici ju poznal aj vrátnik, vraj preto, že tam chodila pracovne, ale skôr si myslím, že prácu mali často oni s ňou. Je strašne neopatrná.
"Dobrý deň, my sme prišli pozrieť malého Tea Hitzingera," zajachtala pri okienku a novorodeneckom.
"Vy ste Monika?"
"Áno," usmiala sa.
"Donútra ale môžete len vy, toto si oblečte," otvorila dvere a podala jej plášť, čiapku a rúšku.
"To nič, počkám ťa tu a budem kukať cez okno, zober ho k tej vitríne!" povedal som a ona pritakala. Pobozkala ma cez rúšku a potom na chvíľu niekam zmizla.
V presklenej miestnosti sa zrazu objavili ľudia. Žena v župane, chlap, čo pred chvíľou evidentne plakal a ona s dieťaťom v náručí.
"Ahoj, ja som Katka, rada ťa spoznávam, aj keď to vyzerá, že som v karanténe,lebo mám ebolu," usmiala sa zamávala mi cez sklo.
"A ja som Stano, hneď ti prídem podať ruku," usmial sa jej manžel príliš pokorený novými otcovskými povinnosťami.
Monika stála uprostred miestnosti vo vlastnom vesmíre. S novorodencom na rukách, ktorý jej pevne zvieral malíček na ruke celou dlaňou a ona na neho vôbec nešušľala. Kládla mu otázky, na ktorých sa všetci smiali a ona ich myslela vážne.
"Povedz Tomášovi, ako sa voláš, čo robíš a akú máš kvalifikáciu," jemne šťuchala bruškom prsta do jeho dlane a novopečení rodičia sa smiali.
Pôsobila krajšie, ako kedykoľvek predtým. Tisla si dieťa do náručia, jemne mu bozkávala hlavičku a stále mu šepkala: "Hádaj, kto ťa ľúbi?" Keď návštevné hodiny skončili, ukázala mi mesto. Kde majú najlepšiu kávu, pizzu, zmrzlinu, ktorá taxislužba má najsexy vodičov, ktorí bezdomovci ju poznali po mene a kde študovala a spávala tri roky, počas ktorých si vytvorila závislosť na medziľudskom kontakte, na dotykoch, objatiach a blízkosti.
Vošli sme na fakultu a zo schodov sa vrhalo kučeravé dievča s výkrikom: "Mamaaaa, ta ja neveeerim!"
Monika rozpažila a dievča jej vkĺzlo do náručia. "Miroslava! Zas si išla spať s mokrou hlavou, vidím to!"
"Jój, ta ty jédna, čo tu robíš?" chvíľu štebotali a kučeravá slečna potom utekala na prednášku.
Bola to asi najmenšia škola, na akej som kedy bol, všetci tam všetkých poznali, objímali sa, usmievali a ja som si hovoril, že to asi na umeleckých tak býva, lebo sú furt na drogách, tak je to tam celé akosi príliš hippie.
Cestou vo vlaku nedokázala potlačiť úsmev.
"To dievča, čo sme stretli na schodoch, ti povedalo mama," zasmial som sa.
"Hej... to bola Mirka, herečka. Niektorí ma tak volali," mykla ramenom.
"Prečo?"
"Lebo som im varila a vynášala po nich zvratky, keď nezvládli vodkovú akciu za päťdesiat centov," zadívala sa do okna pohybujúceho sa vlaku a sťažka vzdychla. "Milujem to tam."
A potom sme celú cestu do Bratislavy mlčali. Nechal som ju so svojimi myšlienkami, so svojimi spomienkami a dojmami. Iba som ju držal za ruku,ona ma palcom hladkala po hánkach a bolo nám dobre.
Neostal som na noc, mal som veľa práce. Keď som prišiel na byt a sondoval, čo si dám na večeru, pri studených párkoch a oschnutom chlebe mi celkom došlo, prečo mi to je také čudné. Prečo nemám na večeru niečo dobré a teplé. Prečo ráno vstanem naisto do studených ponožiek. Prečo sa pre zmenu pokojne vyspím, lebo ma nikto nebude v noci zohrievať svojim telom.
Na druhý deň mi od nej prišla smska, či sa zastavím. Odpísal som, že nemôžem. A keď som ju videl stáť na zastávke a vyfukoval som v podniku, v ktorom sme sa stretli, dym z desiatej cigarety, oľutoval som to. Stála tam a mokla, do vlasov sa jej obúval vietor a ja som vedel, že keby som sa postavil k nej, nebola by jej zima. Ale ostal som sedieť. A premýšľať. A ona nastúpila a sadla si úplne dopredu, aby videla na cestu. Pochopil som to ako neverbálny odkaz, že sa to pokúsi zvládnuť sama. Ako keby vedela, že v tej Pivnici sedím a niečo mi hovorí, aby som jej nešiel robiť závetrie.
Mala šialený dar intuície. Nenapísala. Nezavolala. Čakala, kým to urobím ja. A ja som to aj urobiť chcel, ale na matky nie som zvyknutý. Nie na také naozajstné. A ona bola príliš naozajstná. A ja som nevedel nič o teplých ranných rožkoch, špeciálnom čaji na horúčku, do ktorého sa má dávať pol citróna a šesť brusníc, o knihách Roalda Dahla... a vlastne o ničom, o čom som dávno vedieť mal. Od mojej mamy.
Pustila ma do svojho sveta a potom ma z neho aj ľahko pustila von. Asi videla, že sa cítim stiesnene. Viac sa neozývala. Sedávala v električke na prvom sedadle a myslím, že chuť na štrúdľu ju nadobro prešla.
Po polroku som ju tam videl zase. Keď sa postavila bokom, mal som pocit, že v niektorých partiách... trochu pribrala.
Mama má Emu. Už čoskoro.
28.10.2013 12:29:19
- | stály odkaz
Komentáre
moja poklona
Juno!
tap,tap