Surr Nereálna

Keď som ťa spoznala, bol si ako svetlo na konci tunela. Len som vtedy nevedela, či je to nádej, alebo prichádzajúci vlak. Dodnes to neviem, hoc som i z tunela vonku, alebo sa aspoň snažím.

Veľakrát si mi hovoril, že to bude iné. Ale nechcela som, lebo to by znamenalo, že aj ty budeš iný a iného, aký si, ťa nepoznám a nechcem poznať.

Chcel si niečo, čo vydrží búrku. Tak som postavila základy. Zmokli, ale nerozpustili sa. Potom som urobila múry. Prišiel uragán a nezhodil ich. Otriasol, no ostali stáť. Potom prišli okná i dvere, aby sme mali v živote veľa slnka, svetla a rastliny na parapetách mohli fotosyntetizovať.

A ty si mi sľúbil, že tomu domu dáš strechu. Tak som sa na teba spoliehala, lebo čo povieš, je predsa pravda. A dni boli dlhé, slnko svietilo, no romantiku pod hviezdami som si užívala sama. Začalo pršať. Strašne, ukrutne, veľmi. Silný dážď, prívalový, prudký. Sedela som medzi tými múrmi a dúfala, že prídeš aspoň s dáždnikom. Len tak, aby mi nepršalo na nalíčenú tvár a vyžehlené vlasy, lebo sa mi potom vlnia a som z toho nervózna. Ale neprišiel si, tak som tam sedela, zmokla a prechladla. A chodila som zhrbená, lebo ma boleli ľadviny, a asi aj preto, že na mňa padol svet.

Ráno vyšlo slnko. Zubaté, ale predsa. Videla som ťa potĺkať sa okolo toho domu. Spýtal si sa ma, ako je možné, že stále stojí. Vraj čo som do toho cementu zamiešala. Povedala som, že iba kus seba a ty si sa ironicky usmial a kopol do steny. Nespadla. Stála.

Večer som sa zobudila na búchanie. Bol si tam a podkopával základy, rozbíjal okná a zhadzoval múry. Bola som dnu, stála som rozospatá a strapatá uprostred izby a dívala sa, ako to padá. V ruinách a prachu, v bielej nočnej košeli, ako lesné strašidlo, som sa na teba bezmocne dívala a ty si nepovedal nič. Tak veľmi si sa bál, že to nespadne, až si tomu musel pomôcť a s každým úderom sa uistiť, že je to naozaj poriadne rozvrátené.

Vyšla som von, vystrela ruku a vzala ti ten krompáč.
Medzi fúrou prachu som vyhrabala orchideu, ktorá bola na parapete, fúkla do nej a keď som chcela oprášiť jej listy, zostal mi v ruke kvet. Tak som ju tam, na tom pohrebisku dejín, nechala, nech si ju vezme niekto, kto ju preberie k životu.

Bol si mojou drogou. Keď ťa bolo dosť, roztiahla sa mi duša a s úľavným áchnutím a úsmevom si vydýchla, lebo som ťa cítila, rozlieval si sa mi do tela a ten opojný pocit som chcela stále. A zrazu nie si. Nikde. Hľadala som. Všade. Na cintoríne nádejí sa zvíjala v kŕčoch, ktoré ma ničili. Plakala som, nahlas, boľavo, tak, ako keď chceš, potrebuješ, musíš... ale nemáš. Trhalo mi to svaly, bolelo ma všetko, čo vo mne žilo a ty si nebol nikde. Zabudol si, že máš byť.

Raz si šiel okolo. Spomínam si, že som ťa periférne zahliadla jedným okom, ale nemala som dosť síl zakričať na teba.

Už tam nie som.

Ležala som na tehlách a kvádroch a pieklo na mňa slnko, pršal dážď a fúkal vietor.

Raz šiel okolo Malý Princ. Pozrel sa na mňa zo všetkých strán, nie súcitne, iba tak, so záujmom.

„Hej, Líška, spíš či si mŕtva?“
„Sama neviem...“

Priniesol mi kus čohosi sladkého. Posadila som sa a po dlhej dobe otrčila tvár nebu dobrovoľne. Usmial sa. Usmial, lebo som mala asi špinavý kožuch a odtlačené líce. A potom prišiel zasa, s čímsi sladkým, a takto ma kŕmil pár dní, kým som sa na laby nepozviechala. Nenásilne, iba tak. A nič za to nechcel.

A potom v jeden deň neprišiel.

Tak som ho šla hľadať, lebo mi chýbalo to sladké čosi.

Našla som ho, opravoval svoju raketu a keď som sa ho spýtala, čo to vlastne bolo, povedal mi, že to iba kúsky mojej roztrúsenej duše pozbieral a snažil sa dostať ich naspäť do môjho tela.

Spýtajte sa niekto Exupéryho, či z toho nedostanem diabetes.