Najdrahší Hugo,
dnes je toho na mňa akosi priveľa a tak nejak neviem, komu napísať. Viem, že keď napíšem tebe, neodpíšeš mi, ale možno to ani nie je také dôležité. Potrebujem sa ti vypísať z Prahy. Viem, viem, čo by si mi povedal. "Nechaj to už tak, načo to furt riešiš" mávol by si rukou a pokrútil hlavou, že dokážem šesť rokov vkuse plakať nad mliekom, ktoré sa stále rozlieva.
Keď som spoznala Zaša, bol ako obeť na úteku, stále bežal a bežal, obzeral sa vydesene za seba a bol špinavý od kanálov, ktorými sa brodil. Olejové dlane si utieral do bieleho doktorského plášťa a liečil. Tak, ako to nevedel nikto iný. Čakávala som ho v nemocničnom bufete s balenou bagetou a nesýtenou minerálkou. Vyprchala, ako náš čas. Bol to vzťah na dobu určitú. Vedela som, že sa vedľa mňa bude prebúdzať, len kým bude môcť. A keď nebude môcť, zasa ujde do iného úkrytu pred sebou samým a nechá ma tam.
Vtedy som si myslela, že sa už nikdy nezamilujem. Vieš, Hugo, vlastne možno som sa ani nikdy viac nezamilovala. Nie tak. Chvalabohu. Ak by som sa zamilovala tak, ako vtedy, možno by som dnes už bola s tebou v nebi. Alebo je príliš egocentrické myslieť si, že niekto ako ja by skončil v nebi?
Po pár rokoch som stretla Dereka. Na rovnakom mieste a rovnako ne-skutočne. Bol chorý a ja som ho chcela vyliečiť. Nakoniec ma nakazil a nechal, nech sa liečim sama. Už bol zdravý, nepotreboval ma. Miloval moje príbehy a najradšej ich mal preto, že on bol tým najlepším príbehom. Keď odišiel prvýkrát, prišla som o lásku. Keď odišiel druhýkrát, prišla som o priateľa. Najbližšieho. A nedokážem sa zbaviť pocitu, že to tak chcel. Že chcel, aby mi bolo smutno, lebo to mal rád. Úchylne si užíval moje ničivé depresie. Len neviem prečo. Možno tá karma, o ktorej som mu stále hovorila, vôbec nefunguje.
Vieš, Hugo, bol dokonalý. Bol prekrásny a múdry a ja som ho obdivovala. Od začiatku som vedela, že trvanlivosť skončí a keď budeme po záruke, už to nebude také chutné. Čím viac vlhkosti mi padalo z očí, tým viac sme plesniveli. Vlastne, vieš čo, Huges? Derek rád polieval môj metaforovník. Už dlho mu schnú listy.
Niekedy je smiešne, že si človek fakt myslí, že do tretice všetko dobré. Keď odo mňa Praha dostala tretiu šancu a spoznala som Ivana, vyzeralo to ideálne. Miloval ma, staral sa o mňa, záležalo mu na mne, chcel si ma vziať... a ja som ušla. Nebola som zvyknutá na to, že na mne niekomu záleží, tak som to vzdala a šla preč. Bolo to odo mňa zlé. A ja som nechcela byť zlá, ale nemohla som inak. Pochopila som, aké to je, keď si s niekým iba preto, lebo ti dáva všetko, čo si kedy chcel, ale ty mu nemôžeš vrátiť nič, pretože vlastne nič nemáš. Láska tebou prešla a žiadna sa nezachytila. Nemala kde, moja duša bola ako rešeto. Je mi to ľúto, Hugo. Fakticky. Bol to dobrý chlap.
Je veľká noc a ja ďobem vidličkou do krémeša v obývačke mojich rodičov. Snažím sa tváriť, že veľké baby neplačú a podozrivo dlho sa sprchujem. Je mi ľúto, že kým si tu bol, nikdy som ti nepovedala,ako veľmi mi budeš chýbať, až raz nebudeš. No netušila som, že sa niečo také môže stať. Chýbaš mi, Hugo. Tvoj smiech a tvoja asymetrická holá hlava, ktorú som ti leštila rukávom vždy, keď ti bolo smutno. Rozosmievalo ťa to.
Idem dojesť ten krémeš a ty mi zajtra pošli veľa vody. Z neba.
Objímam.
Surr
List Hugovi. O tom, že veľké baby neplačú a v Praze vôbec nie je blaze.
20.04.2014 16:32:26
- | stály odkaz
Komentáre
sur,
apropo,mala si radsej pytat kybel,abo hadicu kvoli vode,ja totiz zajtra potrebujem,aby bolo pekne a nelialo.mam vonku rande a nechce sa mi zabudnut na dazdnik:-)
Určite raz príde ten,