Surr Nereálna

V malom severskom meste sa jeseň akoby nechcela ukázať. Bolo babie leto a na vrcholoch Tatier kdesi v diaľke sa belel sneh. Stromy dolu boli stále zelené. Možno jeseň ani nebude. Možno po tom lete príde hneď zima. Ráno sa zobudíme a všade bude bielo, mäkko a nádherne.

Sedela som v malej kuchyni bytu na piatom poschodí, dívala sa von oknom a na sporáku mi pokojne, pomaly, bublalo kuracie soté.

MILUJEM TA! píplo v esemeske a ja som sa na displej usmiala a azda i trochu zapýrila, akoby to mal niekto vidieť a nebolo by to vhodné. Žila som tam iba mesiac. Oliver sa mi snažil vo všetkom vyhovieť, myslel si, že to pre mňa bola priveľká obeta. Bola som ďaleko od domova. Ďaleko od kamarátov. Ďaleko od bratislavského betónu, na ktorom som poznala každý výklk.

AJ JA TEBA, NAJVIAC NA SVETE! VRAT SA SKORO, MAM PREKVAPKO. odpísala som a pomiešala kuracie prsia v krásne červenej omáčke s kolieskami mrkvy.

„Naďa? Nadi!“ zakričala som hlasnejšie, keď neprichádzala reakcia.

„Čo sa deje, dušička?“ spýtala sa pokojne žena v strednom veku stojac vo dverách. Útlou rukou sa pridržala zárubne. Asi sa jej zatočila hlava.

„Iba že či nie si hladná, polievka už je,“ usmiala som sa, hoci mi zvieralo srdce pri pohľade na ňu. Bola to pekná žena. Kedysi isto. Gaštanové pramienky vlasov jej padali na ramená a veľké mandľové oči vystupovali z tváre. Boli zvedavé na všetko, čo sa okolo nich deje. No mala ich kalné. Viete, ako ľudia, ktorí sú duchom inde. Mala mŕtvy pohľad, akoby jej niekto zatiahol na duši rolety. Chcela som ju objať, no nikdy som nenabrala odvahu. Pôsobila trochu prísne, hoci nebola. Držala si odstup, aj keď ma mala rada. Asi tým chcela povedať, že ma síce ľúbi, no keby som odišla, netrápilo by ju to. Zvláštna žena.

„Áno, iste, si hladná a nechceš jesť sama, však?“ usmiala sa sťažka. Jej tvár proti tomuto prejavu trochu bojovala.

„Odhalila si ma,“ sprisahanecky som na ňu žmurkla. Nebola som hladná, chcela som, aby sa najedla najmä ona. Chradla, chudla, tvár mala zostarnutú a bledú. Vlastne aj preto som sem prišla. Oliver ma poprosil. Nerozkázal, keby som povedala, že chcem ostať na západe, prišiel by za mnou. Nechcel ju nechať samú. A nechcel ju trhať z prostredia. Keď ma s ňou zoznámil prvýkrát, podala mi ruku a ja som mala pocit, že ma žiadala o pomoc.

„Leni, toto je moja mama. Mami, toto je moja Lenka,“ usmial sa a žena mi podala ruku a druhou mi zakryla dlaň. Bola to jasná prosba. A ja som jej ju nechcela a nemohla uprieť. Oliver bol rád, že si rozumieme. Rád, že jej chcem pomôcť. Rád, že som tam. Len občas nebol rád, že som kto som.

Vyštudovala som právo. Kvôli otcovi a pokoju v dome. A potom som vyštudovala sociálnu prácu, lebo som ju chcela robiť. Lebo ma napĺňala a dávala mi pocit užitočnosti. Keď som tesne po škole nastúpila do občianskeho združenia, ktoré sa venovalo boju proti AIDS, vedela som, čo ma bude čakať. Streetworking. Vedela som, že sa začnem stretávať s prostitútkami a narkomanmi. Bál sa o mňa. Neveril tým ľuďom, nechcel, aby som riskovala. Príliš ma miloval.

Doma som ostať nechcela a nemohla. Keď sme začali s partiou nadšencov chodiť v noci po sídliskách a výpadovkách, neľudsky som sa prestala báť. Keď som dala prvú čistú ihlu narkomanovi, ktorý na lavičke sedel a priťahoval si škrtidlo nad ľavým predlaktím, cítila som sa ako jeho kamarátka. Nemala som dôvod báť sa, tí ľudia predsa nie sú nebezpeční, iba nešťastní. Vyhováral mi to všemožne, ja som argumentovala, potom sme sa pohádali, pomilovali a na druhý deň som s balíčkom farebných gúm proti neželanému tehotenstvu vyštartovala na tú časť diaľnice, kde stáli ženy, ktoré šľapali. Na vlastnú hrdosť.

S niektorými som sa aj rozprávala, iné ani nepoďakovali. Niektoré išli aj za gastráče. Boli to slobodné matky, ktoré nemali začo deťom kúpiť jedlo. Alebo mladé, často neplnoleté dievčatá, ktoré rodičia vyhodili z domu a nemali kam ísť. Žiadna, ktorú som poznala, to nerobila z pasie. Mali ťažké osudy a ja som vedela, že jediné, čo môžem urobiť, je darovať im kondóm a odísť. Nesmela som sa angažovať inak. Keď som sa s nimi v tmavej uličke rozprávala trochu dlhšie, ich pasáci sa začali približovať, pomaly a nenápadne. A ja som sa rovnako pomaly a nenápadne začala vzďaľovať. Neboli by mi ublížili. Iba by ma požiadali, aby som už šla. Zvláštnym spôsobom som mala pocit, že si dokonca vážia našu prácu. Nakazené prostitútky by predsa nemohli „zamestnávať“.

Keď som sa v noci vracala domov, potichu som otvorila dvere, vkĺzla do sprchy a ľahla si k Oliverovi. Vždy bol hore, alebo ho moje, hoci tiché, otvorenie dvier, zobudilo.

„Chýbala si mi,“ povedal, keď som sa k nemu pritisla zadkom a on ma objal a pobozkal do hustých vlasov.

„Aj ty mne, láska,“ otočila som hlavu a pobozkala ho. Niekedy sme sa potom celú noc milovali, akoby mi chcel tou nehou a rozkošou povedať, že je šťastný, že som živá a zdravá. Niekedy ma len pevne objal a zaspali sme ako dva zamilované potkany skrútené do klbka.

Dnes prišiel domov skôr. Lebo som ho o to v esemeske poprosila. Odložil si aktovku, zavesil tenkú bundu na biely vešiak, ktorý sme spolu kúpili v nábytkárstve, kam sme šli pôvodne po lampu s bublinkami, obul si papuče a prišiel do kuchyne ku mne a Nadi.

„Zdravím, pokolenie ženské!“ povedal s úsmevom a ja som sa mu zakvačila okolo krku. Vystískal ma, pobozkal na líce, trochu sa odtiahol a dal mi pusu na špičku nosa. Naďa to sledovala zo stoličky pri okne, jemne, s citom sa usmiala a až keď ma Oliver pustil, pozdravila ho.

Naklonil sa k nej a pobozkal ju do vlasov, pohladiac jej rameno.

„Hačni, dám ti napapť,“ povedala som jeho smerom.

„Páči sa mi, ako sa dokážeš s dvojmetrovým chlapom baviť ako s prvákom,“ povedal milo ironicky a plesol ma po zadku.

Tanier zeleninovej ryže a kuracieho soté zhltol behom dvoch minút. Keď si vkladal do úst prvé sústo, mama ho potichu upozornila: „Oli, nehltaj, bude ti zle.“

Ako všetky mamy.

Iba sa usmial a hltal ďalej.

Nadi som odkrojila kus včerajšieho tiramisu, ktoré už konečne stuhlo do požadovanej podoby. Mala rada sladké, rovnako, ako ja, hoci jej cukrovka bola v celkom znesiteľnom štádiu, nesmela to preháňať a keď som jej tajne podsúvala kúsky koláčov, aby to Oliver nevidel, vždy sa zatvárila ako dieťa, ktoré robí niečo zakázané. Boli to iba malé kúsky. Nechcela som jej ublížiť, vedela som, že nesmiem robiť sladkého veľa, lebo keď sme neboli doma, neodolala a potom ma vítala s prístrojom na meranie cukru, na ktorom svietilo 17,6. Zatvárila sa previnilo a ja ešte viac, lebo som zabudla, že jej nesmiem doma nechávať pokušenia.

Naďa jedla pomaly, vychutnávala, na rozdiel od Olivera. Ten vstal, podal mi tanier, poďakoval a pobozkal ma na čelo. Keď sa prezliekal, zazvonil mu mobil, ktorý nechal v kuchyni.

„Oli, volá ti Klára,“ zakričala som za ním.

„Láska, zdvihni jej to, prosím.“

Klára bola jeho sestra, bývala 70 kilometrov od nich a nechodievala často. Bola lekárka, vyťažená a unavená, mama malého syna, ktorého dala do jaslí už po desiatich mesiacoch a manželka zvláštneho podpapučníka.

„Ahoj, Klér, čo ti treba?“

„Jaj, Leni, ahoj. Iba to som chcela, či ste doma. Máme cestu okolo s Romanom a malým,“ vysypala rýchlo.

„Jasné, zastavte sa,“ usmiala som sa, lebo ich ročný syn bol rodinné zlatíčko. Volal sa Hugo a nikomu okrem mňa to meno neučarovalo.

O polhodinu zvonili. Zvítali sme sa a už vo dverách sa ma Klára spýtala, či s ním nechceme ísť von, lebo ona je už na nervy a rada by si oddýchla. Prosebne som sa pozrela na Olivera a on sa usmial a prikývol. Obliekla som si džíny, tielko a tenučkú mikinu, ktorá mi svojim, o číslo menším, strihom vytvárala ešte krajší žliabok medzi prsiami. Vytiahla som Huga z kočíka, bozkávala mu malú tváričku a on sa smial, keď som vydala prskavý zvuk na jeho macatom líčku. Oliver vyniesol kočík von a pôsobili sme ako mladá rodina. Dieťa po chvíli zaspalo spokojným spánkom,  vzduch bol čerstvý a teplé lúče zubatého slnka zohrievali jeho čiastočky do dýchateľnej podoby. Po hodine sa Hugo prebral. Trochu sa poošíval, nepokojne si poškrabkal noštek. Zastavili sme pri lavičke v tieni, vybrala som ho z kočíka a v mojom náručí spokojnel. Nehmýril sa, iba zavrel očká a nechal sa kolísať. Sadla som si a Oliver ma nenápadne nasmeroval chrbtom k jeho hrudi, aby som sa neopierala o tvrdé operadlo lavičky. Hladkal mi ramená a bozkával ma na spánky. Pravou veľkou dlaňou pohladkal Huga po malej hlavičke a usmial sa. Potom mi prešiel oblúkom ukazováka po dekolte a vsunul dlaň pod mikinu. Držal mi ľavý prsník, akoby sme boli doma a palcom hladil miesto mäkkej a napnutej kože. Spokojne som priadla, s Hugom v náručí a Oliverom vo výstrihu.

„Milujem tvoje prsia,“ pošepkal mi do ucha a mľaskavo mi pobozkal chrupavku.

„Milujem ťa celého,“ pošepkala som tiež, otočila k nemu hlavu a pobozkala ho lačne a túžobne, ako keď sme sa kedysi na autobusovej stanici lúčili a vedeli sme, že sa týždeň neuvidíme. Huga sme položili do kočíka a vzali ho domov spokojnej a oddýchnutej Kláre.

Večer mi Oliver pripomenul, že som mu sľúbila prekvapenie. V Nadinej spálni svietil do tmy televízor, v našej iba nočná lampa a Oliverov pohľad. Zbožňovala som toho veľkého chlapa, mal obrovské dlane, ktorými nežne hladil, silné paže, ktorými ešte nežnejšie objímal a mäsité telo, ktoré ma v noci hrialo a schovávalo do náručia. Vošla som do kúpeľne, obliekla si nový korzet, ktorý som si kúpila a dúfala som, že mi ho Oliver vyzlečie skôr, ako mi nepohodlná výstroj prepichne pľúca. Vzala som si župan, ak by náhodou na chodbe bola Naďa a vošla som dnu. Ležal na posteli a prezeral si študijné plány. Trochu som sa uškrnula. Matematikár. Taký fešák a taký nepríťažlivý predmet. Gymnazistky z neho boli hotové a on sa tváril, že to vôbec nevníma. Odložil papiere, zdvihol ku mne zrak a keď som spustila župan vedľa seba, zalapal po dychu.

Prišiel ku mne, obdivne si ma ešte raz prehliadol a postavil sa za mňa. Ruky mu blúdili po napnutej látke bielizne a perami ma dráždivo bozkával po krku. Zakňučala som. Na sekundu prestal a zastonal mi do ucha, že má pocit, že sa mu to sníva. Položil ma do postele a nechala som ho vychutnávať si všetko, čo mal rád. Pocit moci, dráždivú bielizeň, všetky čipky v mojom dekolte a čierne, priesvitné gaťky, ktoré odhaľovali hladké lono a zahaľovali rafinovane škáročku, ktorú zbožňoval. Milovali sme sa dlho a niekoľkokrát. Keď môj apetít neustával, už som to smela nazvať aj inak, než milovanie a všetko naše spoločné živočíšno mľaskalo miestnosťou ako vo videách na porno serveroch. S tým rozdielom, že my sme nič nepredstierali. Oliver bol skvelý milenec. Dobre vybavený, silný, pozorný a precízny. V každom pohybe som cítila, že mu na mne záleží. V každom mojom slastnom vzdychu počul, že sa mi to páči a tešil sa tomu. Keď sme vyčerpane klesli vedľa seba, privinul si ma, pobozkal na čelo a hladkal ma bruškami prstov, kým som nezaspala. Veru, taký chlap to bol. Ráno som mu urobila raňajky skôr, ako vstal z postele a zobudila ho jemne a dráždivo sa prisávajúc k jeho dokonalému nástroju. V nečakanej poloerekcii sa zobudil, otvoril oči, slastne sa na mňa usmial a kým som dokončila svoje prebúdzanie, pomedzi vzdychy mi opakoval, že som úžasná.

Takto nejako sme si žili. V našej ružovej bubline, ktorá sa nám páčila. V severskom trojizbáku s jeho mamou s mŕtvymi očami. Jeho dobrou mamou, ktorá nám nikdy nevyčítala hlasný sex a taktne mlčala, keď sme sa pochytili pre nejakú hlúposť. Mamou, ktorú som si osvojila tiež a z času na čas ju tak aj volala.

„Odkedy otec zomrel je takáto,“ povedal mi raz Oliver, keď sedela opäť vo svojom prútenom kresle a dívala sa na Tatry. Jeho otec zomrel pred desiatimi rokmi, bol policajt. Pri protidrogovej razii v Petržalke ho zasiahla guľka do chrbtice. Jeho fotka visí v obývačke na stene a Naďa povie smerom k nej každé ráno, vraj už celých 10 rokov: „Dobré ráno, kapitán,“ a potom si urobí mätový čaj.

Zo začiatku som jej stav chcela zmeniť. Potom som pochopila, že celkom postačí, keď ho iba zmiernim. Človek musí mať právo ostať sám so svojim smútkom.

Oliver po sexe na dobrú noc a sexe na dobré ráno vyskočil z postele k raňajkám.

„Čo budeš dnes robiť?“ spýtal sa.

„Idem do toho bordelu pri ceste,“ šúpala som mu jablko, lebo ho má po raňajkách najradšej.

„Zlatko, vieš, že toto robiť nemusíš,“ povedal pokojne.

„Viem, ale chcem.“

„Vieš čo sa ti tam všetko môže stať?“
„Bojíš sa, že ma predajú?“ zasmiala som sa a otočila k nemu zrak.

„Ty si trdlo, vieš, ako som to myslel,“ trochu zosmutnel. Nemal rád moju prácu. Videl by ma ako sociálnu pracovníčku radšej v decáku alebo na súde rozhodujúc, kam deti po rozvode umiestniť.

„Večer pôjdeme rozdávať ihly, prídem po desiatej, nezaspi mi,“ usmiala som sa.

„Ja ani neviem, či to chcem vedieť. Kurvy a feťáci, ako ťa toto môže priťahovať?“ trochu sa rozhneval, ale nemyslel to zle. Bál sa. Veľmi.

„Jedny lásku predávajú a druhí potrebujú.“
„Neznášam, keď ma odstavíš,“ vystrúhal grimasu a pobozkal ma.

„Dám si pozor,“ zašepkala som mu do ucha a Oliver ma silno, majetnícky objal.

Dni v bodreli boli všetky rovnaké. Afroditu vlastnil pupkatý Grék a mal tam dievčatá odvšadiaľ. Tykali sme si, poznal ma a bol rád, keď som prišla, aspoň ušetril na kondómoch. Kládli mi na srdce, aby som sa s objektami, ktorým pomáham, nepriatelila. Jedno mladé dievča mi však prirástlo k srdcu. Mala len niečo po osemnástke, dlhé havranie vlasy, úzky pás a malé pevné prsia. V tvári pôsobila príliš nevinne na túto profesiu. To sa mužom páčilo, keď ju uvideli, mali pocit, že si to budú rozdávať s pannou. Bola z Ukrajiny, volala sa Verena, ale tu jej hovorili Džekí. Mala smiešny prízvuk a smiala sa málo. Pracovala tu, lebo jej pásák bol jej priateľ. Zmanipuloval ju, ona mu zarábala peniaze a on mal kandualistické sklony, rád sa na ňu pri tom díval. Zvláštna dvojica. Vždy z nej išlo teplo. Keď ma zbadala, nadšene rozpažila a pritisla si ma štíhlymi rukami k sebe.

„Verena, nevieš, kde sa tu v blízkosti môžem ešte angažovať?“ vytiahla som do polovice z tašky balíček čistých ihiel, aby pochopila.

„Feťáci v noci sedávajú tam na tej tráve pri lekárni,“ ukázala západným smerom.

„Ahá, už viem. Tak tu máš svoje návleky zdravia, ja už idem,“ povedala som a smerom k ostatným dievčatám zakričala: „Veľa lásky, dámy.“ Otočili sa od barových pultov a zamávali mi.

Nad mesto už padla tma, na tráve pri lekárni nebol zjavne nikto. Potom som si všimla za stĺpom sedieť chlapca. Mohol byť tak v mojom veku. Chvíľu som sa na neho dívala a potom som si sadla k nemu. Najprv nechápal, škrtidlo si uväzoval na biceps a zapaľovačom nahrieval lyžičku s kryštálom, ktorý sa začal topiť. Polodlhé tmavé vlasy mu padali do očí, bol chudý a na vyhrnutom rukáve sa črtalo tetovanie. Veľké modré oči boli mŕtvolne kalné. Mala som chuť mu prejsť rukou po vlasoch a povedať, že takto žiť nemusí. Že sa mu niekde pomôcť dá. No nesmela som. Vytiahla som z tašky pár čistých ihiel, kým si on s úľavným áchnutím pichol dávku a pozrel na mňa pohŕdavo.

„Som z občianskeho združenia Kvapka krvi. Zaoberáme sa bojom proti AIDS,“ chcela som pokračovať, no mladý narkoman spozornel a znervóznel.

„Kto ti o tom povedal? Čo? Odkiaľ to vieš, ty špina?“ kričal na mňa a ja som nerozumela jeho reakcii. Po chvíli mi došlo.

„Priniesla som ti čisté ihly. Rozdávame ich všetkým, ktorí ich potrebujú, aby si ich nemuseli požičiavať a neprenášal sa vírus,“ opakovala som pokojne. Chlapec stále držal striekačku so svojou ihlou v ruke.

„Je mi jedno, kto to dostane, keď už to mám ja,“ kričal nepríčetne a keď som chcela odísť, zahnal sa striekačkou a ihla mi skončila v ramene. Takmer okamžite som ju vytiahla, no všetok strach, ktorý kedy vo mne bol, sa zhmotnil do tejto situácie. Bežala som mestom na pohotovosť do najbližšej nemocnice, povedala som im, čo sa stalo, lekár mi ranu vyčistil a vzal mi krv.

„Výsledky budú o dva týždne,“ povedal znepokojene.

Keď som prišla domov, Oliver už driemal. Otvorila som dvere a prebral sa.

„Čo tvoje obete lásky?“ spýtal sa narážajúc na môj argument z dnešného rána.

„Stále o ňu bojujú,“ usmiala som sa a v krku sa mi tvorila hrčka.

„Poď ku mne, ty dobrodinec,“ rozpažil a ja som pomaly, opatrne, aby som ho nepoškriabala alebo nespôsobila inú ranu, vkĺzla do jeho náruče a potichu, bez slova sa tvárila, že som zaspala. Keď zalomil on, odtiahla som sa a pozorovala ho.

Po výsledky sme už šli spolu. Mal oči ako jeho mama. Kdesi v podvedomí ma už zrejme stratil...