Surr Nereálna

„Bobik, požičaj mi auto,“ stála roztržito vo dverách.

„Ježíš, ale veď ty ho nevieš šoférovať,“ zhrozene sa na ňu zadíval.
„Sprosté malé cabrio, čo by som nevedela. Nooo, požičaj mi ho!“ dupala nohou ako dieťa, keď chce hračku.

„Boha Vanda! Kam ti treba ísť, veď ťa vezmem,“ nástojil a prešľapoval na mieste ako budúci otec pred pôrodnicou, keď je zavretá najbližšia krčma.

„No si ty kamarát, Boris, si! Len čo je pravda!“ ofučane odišla a zatvorila sa do izby.

„Vanda prestaň, lebo ti jebnem, šak mi riadne povedz, kam a načo chceš ísť, fakt ťa hodím,“ sadol si ku nej vedľa postele.

„Mám stretko,“ líčila si riasy v tureckom sede.

„Aké, more? Rande či čo?“ zasmial sa.

Mlčala.

„More, Vanda! Ty jebeno, ty máš rande? Vážne? A nemáš náhodou frajera?“
„Nehuč,“ zahriakla ho a rozmýšľala, kde má brašňu.

„Ale tak, čo by ti na to Maťo povedal?“
„A čo by si mi ty povedal na to, keby som ťa kopla do píšťaly? Leni, kde mám brašňu?“ zakričala smerom ku kuchyni.

„Akú?“ ozvalo sa.

„Tú farebnú z Pohody, vieš,“ Boris si držal uši, lebo ženy sa prekrikovali, hoci nemuseli.

„Nemá ju Zuza? Minule hľadala niečo, do čoho sa dá zbaliť svet, tak možno si ju požičala,“ povedala Lena už tichšie opierajúc sa o dvere zárubne. „Čo ste tu takí zavretí, čo sa deje?“
„Vanda má rande!“ zhrozene jej oznámil Boris.

„Popiči, kto to je?“ vzrušene si sadala vedľa neho na koberec.

„Neviem, kto to je, ale viem, kto to nie je! Maťo to nie je!“

Ženy sa zasmiali.

Vanda sa postavila, vyzliekla si tričko, obliekla si podprsenku a hľadala ďalší vhodný ekvivalent k čiernej sukni, farebným pančuchám, číňankám a arafatke.

„Kedy príde čas, že ženy v tomto byte budú mať aspoň taký pud sebazáchovy, že nebudú chodiť pred mužmi nahé?“ krútil hlavou Boris.

„Nepáčia sa ti moje prsia?“ smutne sa na neho zadívala.

„Nepáči sa mi, že pri myšlienke na ne ostriekam vaňu. Nahovno sa to zmýva, je to ako sopleľ, šak vieš...“

„Tak požičiaš mi to auto?“
„Požičiam, daj naň pozor,“ povedal zmierene a odišiel do kúpeľne.

„Išiel honiť?“ spýtala sa nezainteresovane Zuzana.

„Dúfam,“ rovnako odpovedala Vanda a hľadala náušnice.

„S kým to teda ideš?“

„S jedným blogerom.“
„S Pokom?“
„Nie, Tomáš do Bystrice nechodí. A ja nechodím von s ním, lebo je prasa.“

„Tak kto? Poznám?“
„Isto hej.“
„A odpovieš mi?“
„Isto nie.“

„Viem! Viem! Stupavský stopár?“
„So Stanom som nebola dlho, to je pravda. Ale on je o tomto čase niekde nadratý a skáče z múrika pri Dunaji, alebo tak.“
„Je zaujímavé, ako ich všetkých poznáš po mene, neunikne ti jediný gramatiku ovládajúci chlap, Vanda,“ smiala sa Zuza a rozmýšľala, kto z blogerov by mohol Vandu nadchnúť natoľko, aby si kvôli nemu dávala svoje obľúbené lodičkové náušnice.

V obývačke niečo zarinčalo.

„Pohár?“ zakričala Vanda.

„Dvdčko s diplomovkou,“ ozval sa Matúš.

„Nedarí sa?“
„Nechcem točiť filmy, rozhodol som sa, že ujdem do Tibetu a nevrátim sa.“
„A čo tam budeš robiť?“
„Neviem, modliť sa?“
„Prečo?“
„Aby mi boh zoslal pašerákov marihuany a ja s nimi mohol prežiť krásny život plný nebezpečenstva a duchovnej očisty.“

„Si dokúrený?“
„Som, dáš si so mnou?“
„Nedám, idem von.“
„Dones mi mašľu.“
„Prídem neskoro. Dúfam.“
„Rande?“
„Stretko.“
„Muž?“
„Hej.“
„Kondóm?“
„Mám, ale nepoužijem.“

„Poznám ho?“
„Hej.“
„Píše?“
„Hej.“
„Dobre?“
„Hej.“
„Lepšie ako ja?“

„Hmm... hej.“
„Tak že Pitiča pozdravujem.“

„Odovzdám.“

V byte ostalo ticho. Jeho obyvatelia sa postupne schádzali vo Vandinej izbe ako osy na medovom pláste.

„Grga Pitič?“
„Nie, ja som Vanda, teší ma.“
„Krava, ideš von s Pitičom?“
„Idem. Nevieš, kde má Boro kľúče od auta?“
„Najprv mi to vysvetli!“ Zuzana preskakovala zrakom z Matúša na Vandu.

„Čo ti má vysvetliť? Ide si zajebať, aby bola v článku, je to pani,“ vystrel ruku, aby mu po nej Vanda plesla. Obe na neho len škaredo zagánili.

„Prečo s ním ideš?“
„Lebo je to týpek.“
„Je to prasa, Vanda.“
„Nepoznáš ho.“
„Čítala si ho niekedy?“
„Všetci sme ho čítali,“ prehodila nedbalo a ládovala do kabelky potrebné drobnosti.

„Čo ak ťa znásilní niekde v tmavej uličke?“
„Vážne, Zuza?“ spýtavo-pohŕdavým pohľadom pozrela na kamarátku.

„Dobre, neznásilní, no ale chápeš!“
„Nechápem a už idem. Čau.“

Vanda vyšla z bytu a dívajúc sa na Borisovu Alfu ostala v pomykove. Ak je toto umelecké auto, tak to ide s týmto národom vážne dolu vodou. Hodila kľúče do kabelky a vybrala sa pešo. Opätky okolo klopkali ako o preteky, jej fialové žabky príjemne priliehali k asfaltu a sukňa so šialenými pančuchami sa v jemnom vánku dvíhala, aby okoloidúci mali o čom hovoriť najbližšie dve minúty.

Pred terasou kaviarne stál vysoký muž. V ruke nervózne zvieral kľúče od Passata a díval sa na obe strany námestia. Pohľadom sondoval, ktorá z okoloidúcich žien by mala byť tá, čo ho očarí.

„Ahoj,“ zastala pri ňom a doširoka sa usmiala. Zažmúrila očami do slnka a pokrčila nos.

„Čau, som rád, že si nezablúdila,“ podal jej ruku a pobozkal ju na líce.

Posadili sa na terasu a chvíľu sa na seba iba dívali. Vanda sa potom rozosmiala a on sa iba uškrnul, lebo rozumel.

„Sklenaříková by sa ti sem hodila viac, čo?“ rozhliadla sa Vanda po kaviarni.

„Nemám rád umelé ženy a uráža ma, že si to o mne myslíš. A ako sa tak na teba pozerám, ty zasa nemáš rada snobské priestory,“ rozhliadol sa tiež na ratanový nábytok a čašníkov, ktorých evidentne vyberala modelingová agentúra.

„Neznášam pekný personál,“ povedala úprimne.

„Prečo?“ zasmial sa.

„Lebo ak je čašníčka pekná, tak prvoplánovo, že sa za ňou otočí každý, uberá mi to na sebavedomí.“
„Aj tak ho máš stále dosť,“ žmurkol.

„Hm,“ mykla ramenom a uchlipla si z ľadovej kávy.

Robo si ju premeriaval. Sedel s kolenami od seba, lakťami na stehnách a ruky mal zopäté.

„Si nervózny?“
„Nie, prečo?“
„Tvoje nohy hovoria, že si síce otvorený tejto konverzácii, avšak tvoje ruky prezrádzajú, že strácaš argumenty, prípadne chuť komunikovať ďalej,“ usmiala sa.

„Z psychológie máš A+, však?“
„Mávala som.“
„Som rád, že si prišla,“ povedal a usmial sa. Azda prvý raz za ten čas, čo tam sedia, sa usmial oslobodene a spokojne.

„Aj ja som rada, že som prišla, skús menej myslieť,“ usrkla si znova a zadívala sa na kocky ľadu, ktoré sa pomaly topili.

„Myslieť na čo?“
„Na to, že sex s bežnými ženami si mal rád,“ zasmiala sa.

„A ty si neklasická?“ smial sa tiež, hoci vedel, ako to myslí.

„Bol si niekedy na rande so ženou s takýmito pančuchami?“ zdvihla nohu nad úroveň malého konferenčného stolíka a vyhrnula si kúsok sukne.

„Daj tú sukňu vyššie, nie som si istý.“
„Urob to sám, nebuď lúza.“
Robo prskol piccolo a Vanda sa neprestávala smiať.

„Niečo ti ukážem, ak máš čas.“
„Vrch tých pančúch?“
„Okrem iného.“

Odišli z kaviarne a Vanda ho viedla mestom do ateliérov.

„Cítiš? Milujem tú vôňu,“ zatvorila oči a nadýchla sa.

„Nesmrdí tu toluén?“ zapochyboval.

„Okrem iného,“ usmiala sa.

Veľké dvere na galérii sa otvorili a ona akoby zrazu ožila. Bola s ním sama na mieste, ktoré bránilo jej prirodzenosti prekypieť. V snobskej kaviarni s peknými čašníčkami a slnku, ktoré pálilo.

Ale ateliér je jej fetiš. Jej debna s pieskom, do ktorej strká hlavu.

„Pozri na ten luster,“ ukázala na krásny, voskom zaliaty kus železa, ktorý sa vynímal na stole medzi pivovými fľašami a odrezkami plechu.

„Tak ale to je bomba,“ podišiel k nemu a jemne sa ho dotkol.

„Kamarátova semestrálka, pecka, hejže?“

„No to teda,“ obzeral si ho zo všetkých strán.
„A toto je naše bejby,“ sklonila s Vanda k debničke a vytiahla z nej malého bieleho potkana.

„Ježiši,“ zasmial sa. „Veď musí byť dofetovaní ako...“
„Ako my, hej,“ zasmiala sa tiež.

„Pozri tamto,“ vrátila zviera do debny a ukázala na druhý koniec ateliéru. „To je plást na med a do neho zastrkané náboje namočené vo farbe. Bude to mozaika, vyzerá to skvelo,“ užívala si prehliadku.

„Si tu doma, však?“ pozrel sa na ňu tak, ako chcela, aby sa díval. To teda trvalo.

„Som. Trávim tu väčšinu času. Zahrabaná tam na tom gauči, dofetovaná z riedidla, s bookom na kolenách píšuc svoje príbehy,“ usmiala sa.

„Nejako tak som si ťa predstavoval. Len ešte teda tie pančuchy...“
Chytila mu ruku a strčila si ju pod sukňu. Pritlačila si ju na zadok a trochu ňou pohla. Robo sa zaskočene zasmial a zaryl jej nechty do napnutého pozadia.

„Neposerem sa z teba,“ povedal romanticky.

„Už si sa, nebuď trápny,“ postavila sa na špičky a šepkala mu to priamo do tváre.

„Keď mi chceš dať pusu, tak sa netvár ako pani sveta, len to proste urob,“ chytil si jej zadok aj druhou rukou.
„Nechcem, ešte je skoro, daj tomu čas, aj keď je milé, že ti už stojí,“ pobozkala ho na líce a vymanila sa z jeho zovretia.

„Poď, ešte ti dačo ukážem,“ vytiahla ho z ateliéru a po pár metroch vez neľahký terén sa dopracovali k jej fakulte.

„Decká majú premietanie ročníkových filmov, je to celkom veselá vec, poďme na chvíľu dnu,“ chytila ho za ruku a viedla do tmavej filmovej sály, ktorá bola takmer plná. Na plátne bežalo cvičenie na tému Postava v pohybe.
„Tu si sadni,“ šepkala. „Toto je Adamové. On je hrozne čudný, počkaj, o chvíľu tam bude jeho sestra, čo vyzerá ako jeho brat. Má ju v každom videu,“ uškrnula sa.

Na plátne sa objavil človek. Robo sa hlasno zasmial a Vanda s ním.

„Ty si tak sprostá, ženo!“ smial sa ďalej, kým ho neuštipla do stehna.

„Počkaj, to najlepšie ešte len príde, keď bude na rade Mišo.“

„Michal, prosím vás, poďte,“ povedal prednášajúci a chlapec s afro účesom sa postavil a podišiel k plátnu.

Robo si prehodil ruku okolo Vandiných ramien a ona sa uvelebila. Až po chvíli, keď konečne otvorila oči a prestala snívať, si uvedomila, že sa na ňu díva a usmieva. Trochu sa zapýrila, ale v prítmí filmovej sály to nebolo vidno.

Na plátne sa objavil kovboj. Pompézna filmová hudba dotvárala atmosféru. Dejová línia pripomínala ten čudný film s Di Capriom.

„Stop!“ ozvalo sa spredu. „Pán kolega, mal to byť 5 minútový dokument o pohybe postavy, vy máte polhodinový hraný film a ešte aj vykrádate Raimiho, ktorý zato, mimochodom, vôbec nestojí?“

Vanda sa naklonila k Robovi: „Vidíš? Nikdy nenatočí to, čo sa od neho čaká. Vždy niekoho vykradne. Minule tvrdil, že klavírna verzia českej hymny na konci jeho filmu je jeho nápad.“

Robo sa smial. Opisovala mu do podrobna svojich kolegov a ich malé-veľké úchylky a jeho to naozaj zaujímalo.

„Bambula, už je neskoro, mal by som ísť,“ povedal skoro smutne.

„Jasné, idem ťa vykopnúť,“ prešmykli sa sálou a vyšli von.

„Bol to super deň, fakt,“ tváril sa, akoby sa s ňou rozchádzal po desiatich rokoch a dvoch deťoch.

„To nevadí,“ usmiala sa.

„Čo?“
„Že nie som tvoj typ.“
„Ale veď to som nepovedal, nefabuluj,“ bránil sa.

„Tak mi úprimne povedz, že som,“ škerila sa.

Mlčal. Usmial sa, objal ju, rozlúčil sa a odišiel.

Vanda si to poľnou cestičkou šinula k bytu.

ROZPLAKALA SI SA AZ ZA ROHOM? píplo jej v smske.

HEJ, NECHCELA SOM, ABY SI BOL V ROZPAKOCH )) dívala sa na displej a prišlo jej trochu clivo.

PODME SPOLU NA POHODU, FAKT.

Neodpísala. Prišla domov, sadla si na gauč vedľa zhúleného Matúša, vzala mu jointa z nečinnej ruky a s nohami na stole ho dofajčila.

„Ako bolo?“ spýtala sa Zuzana, keď vyšla z kúpeľne.

„Super, boli sme u sochárov a vo filmovom,“ potiahla si a labužnícky vydýchla.

„Ešte sa stretnete?“
„Neviem. Snáď hej.“
„Kefovali ste?“
„Nie.“
„Brala si si gaťky?“
„Nie.“
„A dala by si ho?“
„Hej.“
„Tak?“
„Čo ja viem, nepáčila som sa mu.“
„Trepeš.“
„Fakt.“
„Nechcela si sa mu páčiť.“
„Vlastne hej. Pre moje ego lepšia formulácia.“
„Keby si chcela, tak ho dáš.“

KEBY SI CHCELA, TAK MA DAS. MAM PRILIS VELKE USI, CI CO? ozval sa zasa telefón.

„Boro, požičiam si afto, nečakajte ma,“ postavila sa a obúvala si topánky.

„Kam ideš?“
„Do Blavy.“
„Načo?“
„Pozrieť sa, či má veľké uši,“ buchla dverami a vyzliekajúc si farebné pančuchy sadala do neumeleckého auta, kde sa jej zadok lepil na koženú sedačku.