Najbližším človekom mi vždy bola moja mama. Bola prísna len do chvíle, kým si bola istá, že je múdrejšia ako ja. Keď sa to zmenilo, dopriala mi slobodu. Vedela, že vychovala vetroplacha, ale vôbec jej to nevadilo. Niekedy je z mojich názorov v šoku, časom si na ne zvykne a občas sa stane, že si ich dokonca vezme za svoje. Vtedy som na seba pyšná.
"Mami, ako dlho ste boli s tatinom spolu, kým som sa narodila?" sedela som v kuchyni a sŕkala kávu.
Mama sa otočila od sporáka a zamyslela.
"No chodili sme spolu dva roky aj osem mesiacov, kým sme sa zobrali. Že som tehotná som zistila dva roky po svadbe. Plus deväť mesiacov... no zober si kalkulačku a počítaj," podpichla ma, lebo vie, že matematika nikdy nebola moja silná stránka.
"A vydala by si sa ešte raz?"
"Ale čosi," zasmiala sa.
"Fakt nie?"
"Ja som chcela byť slobodná, chodiť na žúry, voziť sa na motorke... nechcela som byť ničia manželka. Ale tatino na tom trval, tak sme sa vzali. Neľutujem, mám dve krásne a šikovné deti, hádam budem chodiť žúrovať aspoň s vami," hodila po mne jablko a ja som do neho zahryzla.
Chvíľu stála a nechápavo sa na mňa pozerala.
"To čo si spravila?" spýtala sa opatrne.
"Zahryzla som do jablka," povedala som najprv s úsmevom a potom so zdesením.
"Ale veď ty neješ ovocie!" skríkla mama.
"Veď aj nejem ovocie!" hodila som jej to jablko naspäť a obe sme chvíľu nechápali, čo sa stalo.
"Nie si chorá?" prišla ku mne a chytila mi čelo.
"Ale prestaň. No a aké to bolo, keď si zistila že si tehotná?"
"No tatino odchádzal do Ruska na manévre, mne to meškalo, tak sme išli spolu k doktorke Kopjakovej a tá nám povedala, že to budú dvojčatá. Myslela som si to do konca tehotenstva. A nakoniec si bola len jedna, ale placenta bola ako pre dve deti, asi si potrebovala veľa priestoru. To ti zostalo," uškrnula sa.
Je to pravda, dodnes nemám rada pocit stiesnenosti.
"A tatino sa tešil?"
"Pravdaže, cestou od Kopjakovej kúpil loptu a kopačky. Myslel si, že to budú chlapci," udrela sa neveriacky dlaňou do čela.
"A bol sklamaný, že nie som chlapec?"
"Nie, ale mala by si vedieť, že tvoje prvé slovo bolo Pelé," zasmiala sa a ja s ňou.
Mama je futbalová vdova, otec je tréner a brat je stopér, víkendy boli v našej rodine vždy futbalové a my sme si tak nejako zvykli.
Sedela som tam a uvažovala, či jej to povedať.
"Mami, niečo ti musím povedať," ostýchala som sa.
"Budem mať vnúča?" usmiala sa od hrncov a ja som prikývla.
"Ako vieš?"
"Zjedla si jablko," rozhodila rukami.
"Jaj ták," zasmiala som sa.
"A budem mať aj zaťa?" spýtala sa opatrne.
"Neviem,či si ma bude chcieť vziať,ale Grétka alebo Hugo určite budú mať super ocina," zapišťala som a mama sa rozplakala od radosti.
"Ako dlho ste spolu?"
"Pár dní," mykla som ramenom.
"Dní?" zasmiala sa.
"Hej. Asi dva týždne aj s cestou," smiala som sa tiež, lebo popravde, bolo to absurdné.
Mama krútila hlavou a dala mi pusu. Tešila sa. Lebo je to dobrá mama.
Večer som sedela na gauči a uvažovala, ako to povedať chlapom. Otcovi, bratovi a budúcemu otcovi.
Sadla som do auta a odbehla do Bratislavy. Majko skladal poličky na stovky mojich kníh a nadával pri tom na Ikeu.
"Láska?" nakukla som cez dvere.
"Ahoj, zlatko, poď mi to podržať, kým ma netrafí šľak," povedal a podal mi kus drevotriesky.
"Musíme sa porozprávať," zakričala som, lebo cez zvuk vŕtačky ma bolo len slabo počuť.
"Chceš ma vymeniť? Na to je neskoro, už som ti v pracovni rozbalil stôl, dnes prišiel," vypol vŕtačku a pobozkal ma.
Milujem jeho bozky, sú vláčne a živelné a celá sa pri nich chvejem.
"Som tehotná," vypadlo zo mňa.
"No nekecaj!" vypleštil oči a kútiky úst samu roztiahli skoro okolo celej hlavy.
Objal ma opatrne, ako keby sa bál, že to embryo vo mne rozpučí.
Viac nepotreboval vedieť, poznáme sa dva týždne, tri dni spolu bývame a už čakáme dieťa. Trochu skoro, ale kde je napísané, aká je ideálna dĺžka vzťahu alebo kedy treba počať? Skrátka sa to podarilo.
Sedeli sme na našom novom gauči a on mi stále hladkal brucho.
"Čekuješ, či mi pribudli ďalšie faldy?" spýtala som sa podozrievavo.
"Zvykám si na to,že budeš ešte väčšia," vyplazil jazyk.
"Teda ty si ale sprostý!" urazila som sa.
"Veď budeš jeden a pol ženy, čo čakáš?" rozhodil rukami.
"Prečo predpokladáš, že to bude dievčatko?" roznežnila som sa.
"Lebo bude. Ocinko chce doma ďalšiu princeznú," pobozkal ma na pravý spánok a ja som vedela celkom presne, čo musím urobiť. Musím ísť domov aj s ním a ukázať našim to bradaté čudo, ktoré bude už navždy mojou súčasťou. Súhlasil, tak sme šli.
Cestou z Bratislavy odmietal ísť viac ako 50kou, aby vo mne nerozhojdal dieťa, takže som kdesi pri Dunajskej Strede stihla zaspať a keď sme vchádzali do ulice k našim, chytila ma nervozita. Čo na to povie otec? A brat? Ani ho nepoznajú.
Bola sobota, chlapi vyvalení pred telkou a kričiaci na nagelovaných fešákov.
Messi dal gól. Tešili sa. Môj brat, môj otec, aj môj muž. Prisadol si k nim, podali si ruky a najbližších 45 minút ma ignorovali.
Vybrala som si dobre. Po druhom polčase a debate o rozdieloch medzi anglickým, nemeckým, španielskym a talianskym futbalom sa priznal, že budeme potrebovať miniatúrne ružové kopačky.
Hučali radosťou. Asi sa im páčilo, že chlapec skóroval.
Jeden a pol ženy
27.03.2014 10:51:38
- | stály odkaz
Komentáre
sur,
:)
no vyborne,
Bon,
to
hej,
hmm
Pozri "poznáme sa dva týždne, tri dni spolu bývame"; žiaden test nespomína...
:))
ano aj toto je možné
fajn čítanie...