Nemám rada mreže. Vlastne som tak celkom nikdy nechápala, na čo boli vymyslené, keď existuje nerozbitné sklo alebo betón. Ako keby sa vám vysmievali, že tam za nimi je niečo naozajstné, ale vy sa toho nemôžete dotknúť.
Dívala som sa cez okno s mrežami polroka. A tá denná rutina ma zabíjala. O siedmej budíček, o ôsmej raňajky, o pol deviatej rozcvička, o pol desiatej vizita, o desiatej terapia, o dvanástej obed, o druhej terapia, o štvrtej tvorivá dieľňa, o šiestej večera, o ôsmej rajóny a sprcha, o desiatej zhasnuté svetlá. Bolo to väzenie, v ktorom všetci naokolo chceli, aby ste sa odtiaľ dostali.
Volám sa Nina a som závislá na liekoch. Keď mi zomrela sestra, začala som hltať xanax a zapíjala som ho diazepamom a vodkou, aby mi to šlo ľahšie dolu krkom. Otec sa na mňa nedokázal pozerať, tak ma poslal sem. Do centra pre liečbu drogových závislostí. Znie to strašne a aj to strašné je. Nie liečbou, tá je fajn. Ale tým prostredím, tými mrežami, tou strašnou túžbou ujsť, aj keď neexistuje žiaden reálny dôvod, prečo by som to urobila. Sestra bola moje dvojča, ľudia si nás stále mýlili a iba naši priatelia vedeli, že ak si nie sú istí, majú sa pozrieť na naše zátylky, ona tam mala znamienko. Malú tmavú bodku. Odvtedy mi v živote jedna bodka chýba. Ako keby moje vety nikdy neboli dokončené.
"Dobrý deň, ja som doktor Henrich Kráľ a budem viesť vašu skupinu. Som psychiater. Dúfam, že si budeme rozumieť," povedal a usmial sa. Bolo to po troch dňoch, čo som tam bola a bolo mi strašne zle. Išli na mňa absťáky a oni mi stále pichali len magnézium, voči ktorému bolo moje telo absolútne rezistentné. Okolo mňa sedelo ďalších desať ľudí a všetci mali svoje naložené. Niektorým chýbali zuby, niektorým len súdnosť. Rozhliadal sa po tom kruhu, ktorý sme vytvorili zo stoličiek a pridrbane sa usmieval v domnení, že mu niekto ten optimizmus uverí.
"Mohli by ste sa mi po jednom predstaviť a skúsiť popísať svoj problém, aby sme sa spoznali, čo vy na to? Začnem ja. Volám sa Henrich Kráľ, mám 34 rokov, pochádzam zo Zvolena a bol som pred desiatimi rokmi psychiatrickým pacientom," usmial sa. Oči ľudí okolo sa na neho upreli a potom sa začali dívať jeden na druhého a boli trochu zmätení.
"A čo vám bolo?" vypadlo zo mňa a zrazu ich zraky spočinuli práve na mojej tvári. Neznášam, keď sa na mňa niekto díva.
"Diagnostikovali mi počas štúdia na vysokej škole panické ataky. Hospitalizovaný som bol dobrovoľne polroka v Pezinku," stále mal taký zvláštny úsmev, ako keby hovoril, že je jedným z nás. Mnohí mu možno uverili. "A keď ste taká zvedavá, nechceli by ste sa predstaviť aj vy?" škeril sa na mňa.
"Ani nie," mykla som ramenom.
"Skúste, na revanš," prestal sa usmievať a prenikavo sa mi pozeral do tváre, lebo bolo zrejmé, že to neznášam.
"Som Nina a som feťáčka, poďme ďalej," mädlila som si ruky a mala chuť si zapáliť.
"To mi nestačí," povedal a ja som sa postavila a odišla.
Vyšla som na dvor a zapálila si krátku marsku. Lebo tu sa nič iné nedalo zohnať. Iba krátke marsky spod pultu, lebo z areálu von sa nesmelo a v miestnom bufete nemali nič iné. Odhodila som špak do trávy, vyfúkla posledný nádych dymu a šla na izbu. Kristína ležala chrbtom ku mne s kolenami pod bradou a asi spala. Nehýbala sa a nebolo počuť vzlyky ako obyčajne. Dvere do izby sa otvorili a vošiel psychiater-psychopat.
"Dobrý deň, slečny," usmial sa. Kristína ho ignorovala. Asi naozaj spala. Sadol si na stoličku vedľa mňa a prehodil nohu cez nohu.
"Mohli ste zaklopať, je to slušné," posadila som sa.
"Odišli ste mi z terapie, to je ešte menej slušné," usmial sa.
"Neznášam, keď sa na mňa niekto pozerá," sklopila som zrak.
"Ja som Heňo," podával mi ruku.
"My by sme si nemali tykať," povedala som opatrne a zaskočene.
"Som lekár, verte mi," usmial sa.
"Ja som Nina," stisla som mu dlaň. Bola horúca a mäkká. Vedel presne, čo robí.
Už som mu z terapie nikdy neodišla. Občas sme sa pohádali pri diagnostikovaní iného pacienta, lebo som mala opačný názor ako on, niekedy sme si kradli knihy a vpisovali na okraje ceruzkou sprosté pripomienky a každý deň sme si spolu dávali lieky. On na ataky a ja na absťáky. Neviem, či mi niekto v živote pomohol viac. Možno otec, keď ma sem poslal. Možno mama, keď mi ukázala, ako sa dá zničiť si život stratou milovanej dcéry, keď upadla do depresií, apatie a alkoholizmu. Bola som vzorná pacientka. Po takom dlhom čase už temer kolegyňa. A vlastne mi tam nič nechýbalo, mala som strechu nad hlavou, 3x denne teplé jedlo a najlepšieho kamaráta.
Vonku napadol prvý sneh. Taký biely a čistý, trblietal sa vo svetle pouličnej lampy a voňal ostro. Stáli sme s Heňom pred liečebňou a vyfukovali dym.
"Milujem sneh, je to najkrajšia forma vody," zasnívala som sa a on sa usmial.
"Mám radšej dážď," mykol ramenom.
"Je príliš depresívny."
"Presne preto ho mám rád," uškrnul sa, odhodil cigaretu do koša, aby mi nezničil moju bielu nádheru a šli sme dnu.
Blížili sa Vianoce.
"Ninka, máte tu kuriéra," usmiala sa na mňa bacuľatá sestrička.
"Ďakujem," vybehla som von a podpísala zásielku s veľkou krabicou.
"To čo tam máte, preboha?" smiali sa sestričky v metadonovej komôrke, keď som šla okolo.
"Z Kolumbie poslali koks, že keď sú tie Vianoce, nech sneží!" usmiala som sa.
"Nina!" zakričali obe a potom sa rozosmiali tiež.
Strčila som krabicu pod posteľ a čakala na Heňovu návštevu. Chodieval vždy o pol ôsmej cestou z labáku.
"Ahoj," vyzeral unavene.
"Ktoré knihy si od Pratchetta ešte neprečítal?" spýtala som sa namiesto pozdravu.
"Čo ja viem, pár ich ešte je," zvraštil čelo.
"Tie, čo nemáš v kancli, si ešte nečítal, hej?" zisťovala som a on sa mračil stále viac.
"Prečo?"
"Idú Vianoce, neviem, či máš nejaké exotické vierovyznanie, ale podľa klasickej slovenskej tradície si ľudia vtedy dávajú darčeky," usmiala som sa.
"Ale ja nechcem, aby si mi dávala darček," odvrkol a sadol si na prázdnu Kristíninu posteľ. Včera ju pustili. Vraj je to len narkolepsia, žiadna narkománia.
"Čo ti šibe? Sú Vianoce!" smiala som sa, lebo som predpokladala, že je to len jeho skromnosť.
"Nič od teba nechcem," zaznelo v mojich ušiach a mala som pocit, že práve nejaká mreža spadla medzi nás dvoch. Len zťažka som prehĺtala slzy, lebo neznášam, keď sa na mňa niekto díva a už vôbec nie, keď mi niečo príde ľúto.
"Dobre," povedala som sucho.
"Necítil by som sa dobre, som tvoj lekár a nechcem mať voči tebe žiadne záväzky," ťal do živého a ja som prikývla.
"Dobre," povedala som tichšie a nasilu sa usmiala.
"Hneváš sa?" hlas mu trochu zmäkol.
"Nie, hnev je zbytočná emócia," znova som premohla svoje kútiky.
"Tak dobre. Idem vziať tie výsledky, zatím čau," šťuchol ma na pozdrav jemne do ramena a keď odišiel, ešte som hodnú chvíľu sedela na posteli v tureckom sede a premýšľala, prečo ma to tak vzalo. Prečo mi niekto nechce dovoliť potešiť ho, keď môžem. Prečo sú ľudia najviac nešťastní v čase Vianoc. A či práve to, že im nieto nedovolí ich tešiť, nie je náhodou tým dôvodom. A dostala som chuť na kokteil beznodiazepínov a alkoholu.
Bola som rada, že som v izbe sama. Otvorila som krabicu a vybrala z nej všetky Zeměplochy a ostatné pejprbeky od Pratchetta. Porozkladala som si ich po posteli a začítala sa. Premýšľala som, čo s nimi. Po rannej vizite som vzala krabicu a obehala izby a dvor. Rozdala som všetky knihy, ktoré som mala v mikulášskej čiapke od otca.
Sadla som si v kabáte pod starý agát na lavičku, snežilo mi z konárov na plecia a dívala som sa, ako narkomani roztrúsení po dvore v čase najkrajších sviatkov čítajú malé hrubé knižky, ktoré mali byť v ordinácii na poličke aj s mojimi venovaniami.
"To si im rozdala ty?" spýtal sa zmierlivo a sadol si vedľa mňa.
Prikývla som a stále hľadela do diaľky.
"To bolo do teba pekné. Vidíš, urobila si radosť mnohým ľuďom namiesto jedného," usmial sa.
"Chcela som urobiť radosť jednému a takto som musela mnohým rozdať svoj smútok, aby som ho nemala priveľa," zadívala som sa mu hlboko do očí, on pochopil, že nežartujem a bez slova ma nechal odísť dnu.
Zabalila som sa do periny a otvorila okno. Bolo 22.decembra a ja som si uvedomila, že pre niektorých som neviditeľná, aj keď sa mi dívajú priamo do tváre.
Feťácke denníky 4
15.10.2013 12:13:11
- | stály odkaz
Komentáre
Už dávno
:) už