Surr Nereálna

Nemám rád právnikov. Sú nádorom tejto spoločnosti. Morálny odpad, čo ani zamak neverí tomu, čo sa snaží natlačiť do našich hláv. Minule som s jedným pil.

Sedeli sme pri bare a tretia vodka nám prišla rozviazať jazyky. V ponurej atmosfére bratislavského podniku, v ktorom sa stretávajú všetci. Mladí, starí, bohatí, študenti, obleky, sukne vyzerajúce ako prerastený opasok...

Brzdil vodku malým pivom. Každú.
„Si neekonomický, mal by si si objednať veľké,“ uškŕňal som sa na jeho slizký ksicht.
„Ja mám rád malé,“ usmial sa úchylne a zahasil cigaretu do najmenšieho popolníka, aký som kedy videl. „Slečna, ešte jednu malú vodku a malé pivo,“ zakričal na čašníčku s malými kozami.
Priniesla objednávku a trochu sa začervenala, keď ju uštipol do líca. Tie chudery na to musia byť zvyknuté.

Bar sa plnil indivíduami, môj žalúdok alkoholom a moja hlava myšlienkami, ako toho človeka rituálne zavraždiť tak, aby sa o tom nik nedozvedel. Išlo z neho čosi, čo ma iritovalo. Mal v očiach niečo, čo ma nútilo premýšľať nad zmyslom života. Jeho.

„Jednu malú pizzu s feferónkami, kráska,“ žmurkol na dievčinu a ona sa nesmelo usmiala. Vyzerala, chúďa, ako Pretty Women, čo čaká na svojho prachatého štamgasta, aby ju vyslobodil z osídiel zafajčeného pajzľu. Kľúčenka od drahého auta a nagélovaný look boli evidentne tým, čo ju v tejto vízii držalo.

Odišiel som na záchod trochu prečistiť hlavu a močovú rúru.
Keď som sa vrátil, na kolene mu sedela nevyvinutá trinástka.