Zase som si rozrezala dlaň. Chcela som prekrojiť mango. Nemám rada ovocie. Nemám rada ani mango. Ale džús nemali a ja som veľmi chcela chutiť ako ty. Tak som si prekrojila mango a zapálila k nemu cigaretu. A kým som fajčila, odsávala som krv z mojej dlane vreckovkou. Zadívala som sa na malé riečne cestičky, ktoré mi vo vráskach na dlani urobila a zrazu mi to prišlo ľúto. Dívala som sa, ako tečie po zápästí až k lakťu a špiní mi tričko. Fascinovalo a bolelo ma to zároveň. Ako ty.
Občas sa ma pýtaš, prečo toľko plačem a ja ti hovorím, že preto, aby ma nesvrbela hruď. Lebo keď sa mi v nej nahromadí priveľa smútku, začne svrbieť. Ale nie je to vždy tak. Iba ti nechcem povedať pravdu, lebo sa pri nej cítim hlúpo. Nechcem ti povedať, že je to preto, že mi chýbaš. Že je to preto, lebo si mi nedal šancu usmiať sa na tvoje jamky a prehrabať ti ofinu. A že je to preto, lebo niekto iný tú šancu dostal a ja som presvedčená, že si ju zaslúžil oveľa menej !
Bojím sa chodiť spávať, lebo nechcem, aby si sa mi sníval. Nechcem sa zobúdzať a zistiť, že sme sa milovali iba v mojej hlave. Že spolu neležíme v pieskovisku na sídlisku a nevozíš ma v nákupnom košíku po hypermarkete. Nechcem sa zobúdzať a myslieť na to, že ty nevstávaš sám. Tak nespím. Už je to pár dní. Sedávam na balkóne v hrubom bielom svetri omotaná troma dekami, v ružovej dredatej čiapke a v rukaviciach so sobmi. A hrávam virtuálne človeče nehnevaj sa, lebo na nič iné sa neviem sústrediť.
A je to tak dobre. Naozaj nechcem, aby si sa hneval. Nehnevaj sa, že ťa mám rada. Ani zato, že neviem, ako to normálne povedať. Nehnevaj sa, že preto nespím a kradnem mango z regálu niekomu, kto by ho mal možno naozaj rád. Nehnevaj sa, že nie si iný, ako všetci tí, ktorí mi priali šťastie, no sami mi ho nedokázali dať. Nehnevaj sa, že je môj panáčik v domčeku sám...
Som fanúšik romantických komédií. Nikdy by som to nebola priznala pred nikým okrem teba. Páči sa mi láska na filmovom plátne. Lebo inú nezažívam. Je zvláštne, že tam sa to vždy končí krajšie. Kde tí scenáristi na to chodia? Veď to sa nikomu nedeje. Kto prišiel na nápad vymyslieť si šťastný koniec? Je to opozitum reality? A ak áno, existuje niekde svet, kde opozitom reality je samota? Alebo som zasa len melodramatická? To ja bývam. Keď sa mi mejbelin rozteká po lícach a ja už nemám vreckovky, tak si to utieram do rukáva. Potom na to zabudnem a vždy, keď sa zadívam na čierny rukáv svetra, spomeniem si, že je čas pustiť si ďalší film. Taký, ktorý by som chcela prežiť namiesto toho, čo žijem.
Muži, ktorých som milovala, zmizli. Niektorí mali aspoň toľko slušnosti, že mi to oznámili. Niektorí nie. Iba sa jedného večera neobjavili a potom už nikdy. Myslím, že je to tak dobre. S každou takouto skúsenosťou si na stenu robím čiarky pre karma vílu, aby vedela, že v budúcom živote mám byť niečo krásne, čo má každý rád. Šteniatko, slnko alebo vyprážaný kalamár.
Obviazala som si ruku obväzom. Lebo mi došli vreckovky a nemám kam utierať riasenku.
A na tú rozrezanú sa dívam. Ako na spackanú animáciu môjho srdca.
Malé, vráskavé, krvavé a boľavé.
Bude potrebovať pár stehov.
Som strašne nešikovná. Nehnevaj sa.
Komentáre
fiha,