Nenávidím cestovanie do Prahy. Aj z Prahy je to vlastne peklo. Ja ani neviem prečo, ale je jedno, ako idete, vždy je to proste kurevsky dlhé, nepohodlné a bolí z toho zadok aj chrbát. Kúpila som si lístok aj s miestenkou, lebo vlaky z Prahy nikdy nie sú prázdne a keď som prišla do kupé, na mojom mieste sedel mladý muž. Odignorovala som to, lebo všetko ostatné bolo prázdne. Čítal Hobbita v angličtne a potom sa ma tou angličtinou aj spýtal, že či je to všetko miestenkové. Povedala som, že je a on že tak dovi. A odišiel.
Po Brno som sedela sama. Potom nastúpil iný mladík aj s takým psom. Neviem, aký je to pes, je stredne veľký, biely, chlpatý a má pehaté nohy. Pes mal košík a vyzeral, že nemá blchy, tak som ho pohladkala.
"Kdyby neměl košík, tak by po vás vyjel," povedal s úsmevom chlapec. "Jako... ne, žeby ublížil, ale je z útulku, má strach z lidí," ospravedlňujúco sa usmial a ja som pokrútila hlavou, že dnes už aj psy trpia sociofóbiou, to je teda vrchol. Chlapec sa ma potom pýtal, kam cestujem a či idem až z Prahy a také tie nezmyselné otázky, aké vám kladú milí ľudia vo vlakoch.
V Břeclave pristúpila žena. Mohla mať tak 40, všetky nočné chladničkové nájazdy sa jej usádzali na bokoch a zadku a nemala hornú peru. Mám kamaráta, čo hovorí, že ľudia bez hornej pery sú psychopati. Podľa mojich skúseností má pravdu. Vždy. Žena s nami nekomunikovala, hodila na vedľajšie sedadlo fejkovú CC kabelku a vytiahla mobil.
"No, už idem domov. Tie rozvodové papiere si dúfam podpísal!" bolo prvé, čo povedala. S psíčkarom sme sa na seba pozreli a potom sklopili zrak smerom do okna, akože vôbec nepočúvame, o čom hovorí. Žena hovorila s manželom asi dve minúty, potom zložila a vyťukala ďalšie číslo. "Ahoj, akurát som volala s tým debilom... Nie, Tánička, nebudem sa krotiť, je to chrapúň a ja ho už chcem mať z krku, aby som mohla začať znova... No a keby aj s Tomášom, tak čo! Ja už som skoro slobodná žena..." Zasa sme si s psíčkarom vymenili pohľad a tentoraz aj úsmev, lebo nám obom napadlo asi to isté.
V Kútoch si prisadla mladá Angličanka. Celý čas bola v takom divnom kŕči. Pes sa po nejakej dobe potreboval narovnať, tak vstal a preťahoval si nohy.
"It's dangerous?" opýtala sa Angličanka vydesene ukazujúc na psa.
"Ale není, co blbneš, sim tě," bola odpoveď mladíka. Žena nechápavo hľadala preklad vo výraze mojej tváre.
V Bratislave rozvádzajúca sa nevernica vystúpila, ale zato do kupé vedľa nastúpil mladý Čech. O ktorom sa celý vagón počas cesty dozvedel, že: má 19 rokov; má rád futbal a hlavne Spartu; myslí si, že na Slovensku to máme politicky lepšie ako v Čechách, hoci ani tuto to nie je nič moc, lebo predsalen ten Fico či ako sa volá, je kokot; neznáša rasizmus, ale cigáňov by okamžite postrieľal a nepotrebuje vysokú školu, lebo šak dnes aj s vysokou školou ľudia robia v Tescu pri kase.
Kúsok pred Novými Zámkami vlak zastal kdesi v poli.
"Asi sme niekoho zabili," ozvalo sa z niektorého kupé a všetci ľudia skončili s nosom na skle.
Mladý Čech to okomentoval slovami: "Tak člověk nikdy neví, kdy přijde jeho čas, že jo?", Angličanka z našich výrazov vytušila, že sa čosi asi stalo, tak zatvorila dvere na kupé. Neviem, možno mala pocit, že jej tak bude bezpečnejšie. Psíčkar objímal zviera a díval sa z okna a mne bolo celkom jedno, či niekto zomrel alebo nie, chcela som byť už doma.
"Vážení cestujúci. Všetko je v poriadku, horeli sme, ale uhasil som to!" ozvalo sa z reproduktora a uvoľňujúci smiech pasažierov po chvíli ustal. Opäť začali byť sami sebou. Premúdrelí, vystrašení, flegmatickí... ľudia, keď zistia, že nie sú súčasťou iného života, tak sú prirodzení. A ak nie sú súčasťou inej smrti, tak sú ešte prirodzenejší.
Asi sme niekoho zabili
22.08.2013 09:27:11
- | stály odkaz
Komentáre
dobre
oprava