"Vieš, kedy je svokra najlepšia?" začul som od vedľajšieho stola.
"Neviem."
"Keď je studená," rozosmial sa chrochtavým smiechom malý plešatý chlap. Ten oproti nemu mal ku vtipom asi rovnaký vzťah ako ja, tak sa len taktne pousmial. Nenávidím vtipy. Aj ľudí, ktorí ich rozprávajú a potom sa na nich sami smejú. Nenávidím plytkosť v humore, odzrkadľuje intelekt, resp. jeho absenciu.
Ale v niečom mal ten plešatý tučko pravdu. So svokrami je to kurevsky náročné.
Keď som si bral moju ženu, mal som skoro tridsať a myslel som si, že už žijeme v storočí, v ktorom sa svokra nemusí vnímať ako najväčšie zlo v živote muža. A vlastne, tak tomu aj bolo.
Moja svokra bola ku mne veľmi milá. Keď som s Tonkou začal chodiť, hovoril som si, že tá žena hádam ani nestarne. Bola veľmi atraktívna, obliekala sa elegantne a vlasy mala vždy distingvovane zopnuté do uzla. Bola vysoká a štíhla a síce už mala pár vrások, no vravel som si, že krásu Toňa zdedila určite po nej.
Nemohol som o nej povedať nič zlé, lebo sa ku mne nikdy nijako zle nesprávala.
Až neskôr som si začal uvedomovať drobné detaily, ktorých som si nevšimol.
Napríklad, že som ju v živote nevidel v kuchyni robiť nič okrem vykladania čajových súprav na stôl, aby na nich utrela prach, hoci tam žiaden nebol.
Tonin otec bol rovný chlap, priamy, úprimný a veľmi milý. Často mi rozprávala o tom, ako s ním chodila na ryby alebo do lesa po vianočný stromček. Bol to otcovsko-dcérsky vzťah, ktorý som chcel dopriať aj našej dcére, ak by sme nejakú mali. Toňa bola jeho princezná, správal sa k nej veľmi úctivo a vždy, keď sa stretli, dlho sa tuho objímali.
"Mám dva lístky do kina," povedala stepujúc pri linke, keď sa vrátila z víkendu u rodičov. Sedel som na gauči a díval sa na ňu. Nechcel som jej to povedať, ale vždy, keď odtiaľ prišla, vyzerala o desať rokov staršie. Mala kruhy pod očami, bola strhaná, unavená, nevyspatá a úplne vyšťavená. Nevŕtal som sa v tom, vedel som, že keby chcela, povie mi sama, čo sa deje.
"A na čo pôjdeme?"
"Na Veľkú nádheru," usmiala sa. "Ale len ak chceš," dodala.
"Isteže chcem, som s tebou rád potme," objal som ju a ona sa mi hlavou schúlila na hrudi. Prvý znak toho, že sa niečo stalo. Inokedy by vyskočila, hodila mi nohy okolo pása a nechala sa pretiahnuť na kuchynskej linke niekde medzi plným drezom a rozmrazujúcim sa kurčaťom.
"Všetko v pohode?" spýtal som sa.
"Áno, láska, všetko v pohode," snažila sa usmiať, ale mojej žene vôbec nikdy pretvárka nešla.
Obliekli sme sa a vyrazili do kina. Cestou v aute nepovedala ani slovo a domnievam sa, že aj do toho kina ma vytiahla preto, aby sme sa nemuseli rozprávať.
Ten film ma strašne nudil. Obstarožný Talian, čo napísal knihu a už celý život iba žúroval za zarobené peniaze. Je to šialene preceňovaný snímok, ale bola tam ženská, ktorá hrala asi tisícročnú mníšku a jedla iba korene. A keď sa jej ten Talian opýtal, prečo je celý život iba korene, tak odpovedala, že "Lebo korene sú dôležité."
Toňa sa uprene dívala na plátno a keď to žena vyslovila, vyhŕkla jej slza. Prikývla a preglgla. Nepýtal som sa.
Keď sme odchádzali, spomenul som si, ako Hitchcock povedal, že film je dobrý vtedy, keď stojí za vstupenky, večeru a poplatok za stráženie detí. Tento film stál tak za predraženú mikrovlnkovú kukuricu, ktorú nám dali pri vchode, ale tá myšlienka sošuverenej mníšky mi stále vŕtala hlavou.
Prišli sme domov a Toňa si napustila horúcu vaňu. Veľa peny, soľ do kúpeľa, nejaký telový plej, lupene kvetov a všetky tie divné ženské veci. Zapálila si sviečky a pustila Enyu. Vedel som, že keď Enya a Toňa majú svoju seansu, nemám sa starať. Sedel som v obývačke na gauči a nedalo mi to.
"Ahoj, Robko," povedal som do telefónu svojmu švagrovi.
"No čo, bratm, jako?"
"Počúvaj, u vašich je všetko v pohode?" spýtal som sa. Toňa by sa hnevala, keby to vedela.
"Prečo sa pýtaš?" spýtal sa po chvíli ticha pokojným, no tichým hlasom.
"Niečo nie je dobre, že?"
"Mame šibe, ale to je tak odjakživa..." povedal akoby mimochodom.
"Ako šibe?"
"Ja neviem, kámo, proste je hysterická, ale to tak ženy po päťdesiatke mávajú," bol strašne vecný a zľahčoval to.
Rozlúčil som sa s ním teda a požiadal ho, aby nehovoril Toni, že som mu volal.
Keď vyšla z vane, pobozkala ma a šla si ľahnúť. Nepovedala nič, len sa snažila "nezavadzať" mi. Jej rodičia bývali na druhej strane republiky, nemohol som sadnúť do auta a skočiť sa s nimi len tak porozprávať a prišlo mi nevhodné hovoriť s nimi cez telefón o tom, prečo moja žena chodí od nich ako zbitý pes.
Po pár dňoch som prišiel domov z práce o čosi skorej, cestou som sa zastavil v antikvariáte a kúpil jej knižku Einsteinových predášok, lebo Feynmana už mala prečítaného. Iba moja žena si môže voľnočasovo čítať fyzikálne prednášky, žiadna iná to nerobí.
"Pokiaľ budete rybu súdiť podľa jej schopnosti šplhať na strom, tak bude celý život veriť tomu, že je hlúpa. Albert Einstein," povedal som, keď som prečítal úvod jeho knihy a podával jej ju.
Mala červené oči a chvela sa.
"Ďakujem," preglgla.
"Čo sa stalo?"
"Nič," mykla ramenom a odvrátila tvár, aby som sa nedíval na jej usoplený výraz.
"Tonka, čo sa stalo?" bol som vydesený.
"Ja ti o tom nechcem rozprávať," povedala skoro s plačom.
"Kto ti čo urobil?"
"Ale nikto nič... proste doma to nie je dobré, idem k našim o chvíľu," utrela si slzy.
"Čo nie je dobré? Idem s tebou, počkaj, prezlečiem sa," začal som si vyzliekať sako.
"Nie, idem sama, musím to vyriešiť sama," odmietala moju pomoc.
"V tomto stave nebudeš šoférovať," rezolútne som zamietol jej hlúpy plán.
"Idem vlakom, už mám lístok. Fakt chcem ísť sama, prosím ťa, nechaj ma," vošla do spálne a o chvíľu vyšla aj s malým kufrom.
Povedala len, že sa vráti a odišla. Bez bozku. Iba tak. Nechala ma sedieť na gauči úplne zmäteného. Nerozumel som tomu, čo sa deje a prečo moja žena odchádza celá uplakaná k rodičom, u ktorých sa deje bohviečo.
Niekedy okolo pol druhej nadránom mi to nedalo, urobil som si veľkú kávu, obliekol sa, sadol do auta a vydal sa z Bratislavy do Košíc pičujúc, že tá ich slávna diaľnica stále nestojí. Logistickí vyjebanci.
Keď som prišiel k domu jej rodičov, vítal ma brechajúci pes a šialený krik, ktorý bolo počuť až von.
Irena, moja svokra, nenormálnou fistulou bliakala na moju ženu niečo o tom, že otca len kryje a že je rovnaká kurva, ako tá, čo s ním spáva. Ostal som stáť pod schodami a keď ma zbadala, stíchla.
"Dobrý deň, Irena," povedal som nahlas a dôrazne.
"Čo tu robíš?" vydesene sa na mňa Toňa dívala.
"Prišiel som navštíviť tvojich rodičov. Čo to má znamenať?" bol som stále vytočenejší.
"Antónia, ponúkni Silvestra koláčom," povedala zrazu úplne pokojne. Tá žena musí byť schizoid...
"Nehovorte jej Antónia, neznáša to!" podotkol som.
"Nechaj to tak," šepla Toňa.
"Nenechám!" bol som vytočený, že by som tú starú sviňu zabil.
Vyvliekla ma na záhradu a hnevala sa. Veľmi sa hnevala.
"Načo si sem chodil? Nikto ťa nevolal!" kričala po mne a ja som vedel, že sa nehnevá na mňa, ale skôr sa hanbí zato, čo som si vypočul.
"Prišiel som, lebo si mi klamala," povedal som pokojne.
"Ja?!" udivila sa.
"Povedala si, že je všetko v poriadku a evidentne nie je. Čo sa deje, láska?" snažil som sa byť zmierlivý.
"Mama sa iba necíti dobre, nerieš to," sadla si na zem a neuroticky sa hrala so psom.
"Tvoja mama sa k tebe odkedy takto správa?" snažil som sa dávať dôraz na každé slovo, aby bolo počuť, ako sa snažím položiť otázku čo najslušnejšie, pretože pôvodná by znela Odkedy je tvoja mama hysterická piča?.
Toňa sťažka vzdychla.
"Volal som s Robom," priznal som sa.
"Že čo?"
"Pýtal som sa, čo sa u vás deje. Povedal, že mame šibe odjakživa," odkašľal som si.
"Nuž," rezignovala. "Mama si myslí, že otec niekoho má a je paranoidná. A má stresy v práci, je primátorka, má toho proste veľa, no tak je trochu nervózna, no."
"Trochu nervózna?!" už mi stúpal cukor, tak som v duchu počítal do desať.
"Prosím, láska, nerieš to. To prejde," dívala sa na mňa smutne a unavene.
Vstala a šla dnu, požiadala ma, aby som chvíľu ostal vonku, kým si to s mamou nevyrieši. Tak som teda ostal.
Asi po hodine sa v bráne objavil svokor s pokojným výrazom.
Keď začul svoju ženu a jej vysoký tón, pokrútil hlavou.
"Nazdar, Silvik, hogy vagy?" usmial sa.
"Števko, sadni si," poprosil som ho. Potykali sme si už na našej svadbe, bol to správny a slušný chlap.
"Ja žiadnu milenku nemám," povedal hneď a zodvihol ruky na znak obrany.
"Ale veď ja viem," mávol som rukou a pohladkal psa.
"Tak čo by si rád, chlapče?" zapálil si hrubú cigaru a vyfukoval obláčiky dymu.
"Odkedy sa Irena správa k Toni takto?"
Zamračil sa.
"Odjakživa. Nikdy k nej nemala vzťah, neviem, prečo to tak bolo. Tonka bola vždy moje dievčatko a Robo bol zasa viac mamin... ale aj to sa zmenilo. Irena nie je úplne v poriadku, Silvo. Veď to asi vidíš sám. Potrebuje pomoc, ale od nikoho z nás ju neprijíma a odnáša to Toňa. Ja už nemám silu sa s ňou hádať," mávol rukou. Tiež vyzeral unavene.
Večer sme si šli ľahnúť v Toninej starej detskej izbe, hladkal som ju po vlasoch a snažil sa jej vysvetliť, že takto nemusí žiť.
"Tvoja mama je jebnutá piča," povedal som.
"Ako to môžeš povedať?" skríkla.
"Je to pravda, Tonka," hovoril som potichu.
"Neprajem si, aby si sa takto vyjadroval o mojej mame, ja o tvojej tak nehovorím," bola naštvaná.
"Lebo moja mama nie je jebnutá piča," bol som veľmi nonciálny.
"Správaš sa ako idiot," snažila sa postaviť.
Ľahol som si na ňu a nepustil ju nikam.
"Prečo jej to trpíš? Prečo jej dovolíš, aby sa k tebe takto chovala?"
"Lebo korene sú dôležité," povedala s úplne skleneným výrazom a ja som mal pocit, že vidím do budúcnosti. Videl som Toňu, ako sa skláňa pri posteli svojej storočnej hysterickej matky, ktorá svojimi výkalmi ponatierala celú posteľ a trpezlivo ju umýva. Takto moja žena nikdy nesmie dopadnúť.
Ráno som sa jej ospravedlnil za to, ako som hovoril o jej mame. Naozaj som to prehnal, ale moja nenávisť k tej ženskej bola čoraz väčšia.
"Vychovala ti ženu," hovoril zmierlivo Štefan, keď som o nej niečo škaredé povedal.
"Porodila ju. Vychoval si ju ty," oponoval som a nervózne ťahal z cigarety.
"Vie Toňa, že fajčíš?" spýtal sa s úškrnom.
"Nevie. Nehovor jej to. Bola by naštvaná, že sa zabíjam," mávol som rukou na štýl Ženy... šak to poznáš.
Prechádzal som sa chvíľu po lese, ktorý mali za domom a o chvíľu sa k nám pridala aj Toňa. Cigaretu som už síce nemal, ale ani tic tac nie.
"No, pokecaj s otcom, ja idem po Arona, nech sa trochu prebehne," povedal som a ukázal smerom na ich dom. Mal som toho psa rád, vždy mi poslúžil ako zámienka, keď som si chcel ísť v noci zapáliť.
Irena chodila po kuchyni sem a tam a vykladala z kuchynskej linky riad.
"Veľké upratovanie?" spýtal som sa.
"Ja sa tu na to môžem celé vysrať, nikto mi tu nepomôže, všetko robím sama. Neschopný chlap, čo chodí za kurvami a dcéra, ktorá je sama kurvou, čert mi to bol dlžen takúto rodinu, keby som to bola vedela, tak si tam strčím radšej žeravý kutáč..." viedla monológ. Nevnímala svet naokolo.
"Tak ale to by hádam stačilo!" skríkol som. Preľakla sa, až poskočila.
"Kde sú tí dvaja? Zasa sa proti mne spolčujú, čo? Vedela som to, ja som to vedela a ty si ich spojka, čo? Prišiel si ma skontrolovať? Prišiel si sa pozrieť, čo robím, aby si im to mohol povedať? Ha?" bola úplne paranoidná, až mi jej na moment prišlo ľúto.
"Iren, sadnite si," chcel som sa s ňou porozprávať.
"Ja si nesadnem, mne ty nemáš čo v mojom dome ponúkať, aby som si sadla, ty tu nie si doma, ani tvoja podarená ženička tu nie je doma, nech sa už konečne odtiaľto prace, načo sem furt lozí, aby ma sledovala čo robím, nato? Aj ty si nato prišiel, ha?" vyzerala ako úplný blázon.
"Iren, chcem sa s vami porozprávať. Nikto vás nesleduje. Prosím, posaďte sa," požiadal som.
Na moment si sadla a nedôverčivo sa na mňa dívala.
"Tak čo chceš?"
"Potrebujete pomoc. Viem, že sa necítite dobre. Sme tu s Tonkou preto, aby sme vám pomohli. Štefan nikoho nemá, verte mi. Ste unavená, mali by ste si oddýchnuť, pomôžeme vám," hovoril som so všetkým sebazaprením, ktoré vo mne bolo.
"Tak aj ty si na ich strane! Aj ty?! Tá malá špinavá kurva ťa proti mne poštvala, čo?!" a to som už nevydržal.
Vstal som, prevrátil stôl, chytil moju svokru pod krk a držal som ju pevne ako sliepku, ktorú idete zarezať na polievku.
Do tváre sa jej dostávala červeň, jemne chrčala a držala ma oboma rukami za zápästie.
"A teraz ma počúvaj, ty sviňa. Ešte raz sa budeš takto vyjadrovať o mojej žene, tak ťa zabijem, počuješ? Zabijem ťa," hovoril som pomaly cez zaťaté zuby a stískal jej hrtan stále pevnejšie.
Do dverí vošiel pes, ktorý začal brechať a Toňa, ktorá po mne skočila okamžite, ako uvidela, čo sa deje.
"Čo ti už úplne šibe?!" vrieskala po mne a snažila sa vymaniť matku z môjho zovretia. Štefan nechápavo stál vo dverách ako prikovaný.
"Nepočula si, čo o tebe hovorila," vrieskal som už rovnako, ako Irena.
"Chcel ma zabiť, zabiť ma chcel, on ma sem prišiel zabiť, je to vrah, pošlite ho preč, je to vrah... A ty vypadni tiež, ty zradca, odporný hajzel," vykrikovala na mňa a na Štefana a obaja sme odišli.
Sedeli sme vonku, úplne mlčky, na záhradnej hojdačke a po pár hodinách vyšla Toňa. Štefan taktne odišiel.
"To, čo si urobil, je neodpustiteľné," povedala pokojne.
"Nie. To, čo robí ona tebe, je neodpustiteľné," oponoval som a díval sa do diaľky.
"Prečo si to spravil?"
"Pretože niektoré korene, napríklad korene buriny, musíš vyhubiť, aby ti narástlo niečo krásne."
"Moja mama nie je burina."
"Vyber si. Buď budeš polievať pýr, alebo ťa doma čaká pole slnečníc," povedal som, vstal a prešiel k autu.
Neotočil som sa. Nastúpil som, naštartoval a odišiel.
Som v prázdnom petržalskom byte sám už dva týždne. Neviem, či sa Toňa niekedy vráti.
Budem dúfať, že najneskôr vtedy, keď ten koreň vyhynie.
Vykopať sa mi ho nepodarilo.
Zasadil som slnečnicu do črepníka na balkón.
Odmieta sa otočiť tvárou k slnku.
...lebo korene sú dôležité.
08.11.2014 20:10:51
- | stály odkaz
Komentáre
.