"Pamätáš, ako sme sa chceli vždy v takejto vypolstrovanej miestnosti hádzať o steny?" spýtala som sa do ticha.
Hlas v mojej hlave sa usmial a prikývol.
"Ty, ale celkom to bolí," šmarila som sa najprv o jednu, potom o druhú stenu a držala si rameno.
Sadla som si do rohu miestnosti a vedela som celkom presne, čo by mi teraz povedal. "Načo to robíš, Malá, keď ťa to bolí?"
Presne to by sa ma spýtal a ja by som mykla ramenom. On by pokrútil hlavou, vzdychol a objal ma. A bolo by dobre.
Dala som kolená pod bradu a objala ich rukami.
"Malý?" povedala som pošepky a čakala na odpoveď. "Nebuď taký, hovor so mnou!" dívala som sa po bielej miestnosti s tvrdými vankúšikmi na stenách. Bolo by mu smutno, keby ma tu videl.
"Ako si to mohla nechať zájsť tak ďaleko, Malá?" spýtal by sa.
A ja by som povedala, že: "Neviem... ja zato nemôžem."
Pokrútil by hlavou a skleslo si ku mne prisadol. "Vieš, že sem nepatríš, však?" povedal by potichu a zdvihol mi bradu.
"Ja patrím k tebe," zašomrala by som takmer nečujne a on by si prehrabol vlasy a ľutoval ma. To robil často.
Vstala som a merala miestnosť. Bolo to 5x6 krokov a nebolo tam žiadne okno. Iba na dverách také malé, čo sa dalo odsunúť. Dvere boli ťažké, stál pri nich mohutný ošetrovateľ a dalo mu dosť práce ich otvoriť a zasa zavrieť. Oprela som sa o ne a zadívala na malú žiarovku vysoko na strope. Zaklopala som na dvere a okienko sa otvorilo.
"Prepáčte, mohli by ste mi tu zhasnúť?" spýtala som sa chlapa s obrovskými rukami. Prikývol a ja som sa ponorila do tmy.
Chodila som s rozpaženými rukami a vedela, že nemám do čoho naraziť.
"Poď sa hrať na schovávačku!" vyzvala som ho.
"Je tu tma, to sa potme nehrá," povedal by a máchal rukami do vzduchu a hľadal ma.
"O to je to viac super, nájdi ma, nájdi ma!" smiala som sa a behala po miestnosti udierajúc sa o steny.
"Nemusím ťa hľadať, ja som ťa stihol nájsť aj stratiť, Malá," zamrmlal by si popod nos a sadol na zem. Bol by zádumčivý a tak zvláštne smutný.
"A nechcel by si ma znovu pohľadať?" roztriasol sa mi hlas.
"A nemali by sme sa radšej spolu niekam stratiť?" vstal by a na prvý pokus našiel môj zadok. Plesol by po ňom, chytil ma za ruku a povedal tomu bodygardovi za dverami: "Pane? Trochu svetla do života. Ďakujem."
Rozhovory so sebou a tebou
03.07.2013 11:29:42
- | stály odkaz
Komentáre